Raz som čítal toto: „Mladý muž píše ľúbostný list svojej milovanej: Mám ťa tááák rád. Šiel by som za Teba do ohňa, vystúpil by som pre Teba na najvyšší vrch, preplával by som najsilnejšiu rieku. Teda, zajtra večer prídem, ak nebude pršať.“ Aké úsmevné! Naša láska, to mi dá azda každý za pravdu, nemá pozostávať iba z veľkých slov, ale aj zo skutkov.
Prečo to píšem? Sv. Otec Benedikt XVI. vo svojom posolstve na pôstné obdobie zvýrazňuje citát z listu Hebrejom: „Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom“ (Hebr 10, 24). Ďalej píše toto: Pôstne obdobie nám opäť poskytuje možnosť zamyslieť sa nad srdcom kresťanského života, ktorým je láska k blížnemu. Je to skutočne vhodný čas na to, aby sme si s pomocou Božieho slova a sviatostí obnovili tak osobnú, ako aj spoločnú cestu viery. Ide o cestu, ktorá je v očakávaní veľkonočnej radosti poznačená modlitbou a solidaritou s blížnymi, tichom a pôstom.
Takto nás všetkých Sv. Otec vyzýva, aby sme pamätali jeden na druhého, pretože máme byť „strážscami“ svojich bratov a sestier a to tak, že sa budeme vyhýbať ľahostajnosti a egoizmu ohľadom našich bratov a sestier. Nie sme uzavreté svety, ale každý z nás je zodpovedný za druhého človeka, ktorému ak môžem pomôcť nesmiem sa skrývať za falošné rešpektovanie „súkromnej sféry“ do ktorej ma nič nie je. Viera a láska sa teda dokazuje nielen slovami, ale aj skutkami.
Začítajme sa do ďalších slov Sv.Otca: „V podobenstve o dobrom Samaritánovi, kňaz a levita ľahostajne „obchádzajú“ človeka, ktorého okradli a zbili zbojníci (porov. Lk 10, 30 – 32), a v podobenstve o boháčovi si zasa človek presýtený dobrotami nevšíma situáciu chudobného Lazára, ktorý umiera hladom pred jeho dverami (porov. Lk 16, 19). V oboch prípadoch ide o presný opak toho, čo znamená „všímať si jeden druhého“, hľadieť na neho s láskou a súcitom. Čo však bráni takémuto ľudskému a láskyplnému pohľadu na brata? Často je to materiálne bohatstvo a presýtenosť, ale aj uprednostňovanie vlastných záujmov a starostí pred všetkým ostatným. Nikdy nesmieme byť neschopní „pociťovať súcit“ s tými, ktorí trpia; naše srdce nikdy nesmie byť tak úplne pohltené našimi záležitosťami a problémami, že ostane hluché k volaniu chudobného. Práve naopak, pokora srdca a osobná skúsenosť utrpenia môžu byť vnútornými zdrojmi vzbudzovania súcitu a empatie: „Spravodlivý sa zaujíma o právo bedárov, bezbožník nemá (pre to) porozumenia“ (Prís 29, 7). Takto sa chápe i blahoslavenstvo „plačúcich“ (Mt 5, 4), teda tých, ktorí sú schopní vyjsť zo seba samých a nechať sa pohnúť bolesťou druhých. Stretnutie s druhým a otvorenie sa voči jeho potrebám je príležitosťou na spásu a blahoslavenstvo.“
Nech je toto pôstné obdobie pre nás všetkých príležitosťou prinášať lásku svetu, ktorý je tak chudobný na lásku aj tým, že budeme márnotratný rozdávať lásku svojim blížnym nielen slovami, ale aj činmi.
P. Róbert Režný CSsR
