duchovné slovo

Duchovné slovo k Veľkej noci

Pán naozaj vstal z mŕtvych. Aleluja.

Slávne Pánovo zmŕtvychvstanie, ktoré Cirkev slávi každý rok na Veľkú noc, ale takisto aj každú nedeľu v roku je kľúčom k pochopeniu celého Ježišovho života a základom našej viery. Bez tohto víťazstva nad smrťou – hovorí sv. Pavol- bolo by celé hlásanie evanjelia márne a márna by bola naša viera (porov. 1Kor 15, 14-17). Ježišovo zmŕtvychvstanie je totiž aj zárukou nášho budúceho zmŕtvychvstania, teda Veľká noc je zároveň aj sviatkom nášho vykúpenia.
Pánovo zmŕtvychvstanie je hlavnou pravdou našej katolíckej viery a ako také bolo ohlasované od počiatkov kresťanstva. Tento zázrak má taký význam, že apoštoli sú predovšetkým svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania. (Sk 1,22). Ohlasujú, že Kristus žije. Aj my po dvadsiatich storočiach naďalej hlásame svetu to isté: Kristus žije! Zmŕtvychvstanie je aj najvyšším argumentom božskosti nášho Pána, ako o tom učí aj Katechizmus, lebo Kristus podal týmto dôkaz o svojej božskej moci, ktorý bol prisľúbil. Keby bol Ježiš zlyhal v tomto zásadnom bode, kde by sme mali potom záruku, že aj to ostatné čo hlásal je naozaj pravda? On je však Pravda, ktorá nás nikdy nesklame a toto je pravda, ktorá dáva zmysel našej viere. Ježiš, ktorý zomrel na kríži, vstal z mŕtvych, zvíťazil nad smrťou, nad vládou bolesti a úzkosti, práve v ňom nachádzame všetko, bez neho by bol náš život prázdny, bez radosti.
Ako povedal bl. Ján Pavol II. evanjelium nám nehovorí o zjavení sa zmŕtvychvstalého Pána svojej Matke. Ale pretože bola tak blízko pri kríži Syna, musela privilegovane zažiť aj jeho zmŕtvychvstanie. Podľa starej kresťanskej tradície Cirkvi Ježiš sa zjavil v samote ako prvej svojej Matke. Veď Mária je v jednote so svojím Synom. Toto zjavenie sa odohralo bez svedkov, lebo malo celkom iné motívy, než bolo zjavenie sa ženám a apoštolom. Tých musel utešiť a uistiť: získať ich definitívne pre vieru. Matka Božia, ktorá sa stala Matkou ľudstva, teraz zmiereného s Bohom, ani na chvíľu neprestala byť v dokonalej jednote s Najsv. Trojicou. Ona nepotrebovala dôkaz o zmŕtvychvstaní Syna, tak ako apoštoli. Celá nádej sveta na zmŕtvychvstanie žila v jej srdci. Môžeme si teda predstaviť, že svojej Matke sa zjavil takým dôverným spôsobom, že hneď spoznala v oslávenom tele. A v takom veľkom utrpení Máriu naplnila obrovská radosť. Pripojme sa aj my k tejto jej veľkej radosti. Ako sa traduje, sv. Tomáš Akvinský, sa vraj vždy na tento sviatok obracal k svojim poslucháčom s radou, aby nezabudli zablahoželať Panne Márii z k zmŕtvychvstaniu jej Syna. Preto sa rozhodnime veľkonočné obdobie prežívať veľmi blízko pri Panne Márii a to bude zárukou radosti zo zmŕtvyvstania Ježiša, ktorú budeme prinášať vo svojich srdciach aj ľuďom okolo nás.

P.Róbert Režný CSsR

Pôstné zamyslenie

Raz som čítal toto: „Mladý muž píše ľúbostný list svojej milovanej: Mám ťa tááák rád. Šiel by som za Teba do ohňa, vystúpil by som pre Teba na najvyšší vrch, preplával by som najsilnejšiu rieku. Teda, zajtra večer prídem, ak nebude pršať.“ Aké úsmevné! Naša láska, to mi dá azda každý za pravdu, nemá pozostávať iba z veľkých slov, ale aj zo skutkov.

Prečo to píšem? Sv. Otec Benedikt XVI. vo svojom posolstve na pôstné obdobie zvýrazňuje citát z listu Hebrejom: „Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom“ (Hebr 10, 24).  Ďalej píše toto: Pôstne obdobie nám opäť poskytuje možnosť zamyslieť sa nad srdcom kresťanského života, ktorým je láska k blížnemu. Je to skutočne vhodný čas na to, aby sme si s pomocou Božieho slova a sviatostí obnovili tak osobnú, ako aj spoločnú cestu viery. Ide o cestu, ktorá je v očakávaní veľkonočnej radosti poznačená modlitbou a solidaritou s blížnymi, tichom a pôstom.

Takto nás všetkých Sv. Otec vyzýva, aby sme pamätali jeden na druhého, pretože máme byť „strážscami“ svojich bratov a sestier a to tak, že sa budeme vyhýbať ľahostajnosti a egoizmu ohľadom našich bratov a sestier. Nie sme uzavreté svety, ale každý z nás je zodpovedný za druhého človeka, ktorému ak môžem pomôcť nesmiem sa skrývať za falošné rešpektovanie „súkromnej sféry“ do ktorej ma nič nie je. Viera a láska sa teda dokazuje nielen slovami, ale aj skutkami.

Začítajme sa do ďalších slov Sv.Otca: „V podobenstve o dobrom Samaritánovi, kňaz a levita ľahostajne „obchádzajú“ človeka, ktorého okradli a zbili zbojníci (porov. Lk 10, 30 – 32), a v podobenstve o boháčovi si zasa človek presýtený dobrotami nevšíma situáciu chudobného Lazára, ktorý umiera hladom pred jeho dverami (porov. Lk 16, 19).  V oboch prípadoch ide o presný opak toho, čo znamená „všímať si jeden druhého“, hľadieť na neho s láskou a súcitom. Čo však bráni takémuto ľudskému a láskyplnému pohľadu na brata? Často je to materiálne bohatstvo a presýtenosť, ale aj uprednostňovanie vlastných záujmov a starostí pred všetkým ostatným. Nikdy nesmieme byť neschopní „pociťovať súcit“ s tými, ktorí trpia; naše srdce nikdy nesmie byť tak úplne pohltené našimi záležitosťami a problémami, že ostane hluché k volaniu chudobného. Práve naopak, pokora srdca a osobná skúsenosť utrpenia môžu byť vnútornými zdrojmi vzbudzovania súcitu a empatie: „Spravodlivý sa zaujíma o právo bedárov, bezbožník nemá (pre to) porozumenia“ (Prís 29, 7). Takto sa chápe i blahoslavenstvo „plačúcich“ (Mt 5, 4), teda tých, ktorí sú schopní vyjsť zo seba samých a nechať sa pohnúť bolesťou druhých. Stretnutie s druhým a otvorenie sa voči jeho potrebám je príležitosťou na spásu a blahoslavenstvo.“

Nech je toto pôstné obdobie pre nás všetkých príležitosťou prinášať lásku svetu, ktorý je tak chudobný na lásku aj tým, že budeme márnotratný rozdávať lásku svojim blížnym nielen slovami, ale aj činmi.


P. Róbert Režný CSsR