história

Sviatok Povýšenia svätého Kríža

14. septembra slávime sviatok Povýšenia svätého Kríža. Tento sviatok patrí k najstarším kresťanským sviatkom. Podnetom k ustanoveniu tohto sviatku boli tri historické udalosti:

  1. nájdenie sv. kríža Pánovho sv. Helenou v 4. storočí.
  2. vysviacka baziliky na Golgote a následné vyzdvihnutie kríža pred bazilikou.
  3. navrátenie tohto kríža z Perzie v 7. storočí.

Nájdenie kríža sv. Helenou si Cirkev pripomínala 3. mája. Tento sviatok bol zrušený v roku 1960, ale prežilo požehnávanie krížov, ktoré majú byť zasadené do viníc, alebo polí.

Helena, sa narodila okolo roku 250. Bola slúžkou a krčmárkou v hostinci v Drepane Bithynii. Tam si ju všimol Constantinus Chlorus a jej krása ho tak očarila, že napriek stavovskému rozdielu si ju zobral za zákonitú manželku. Helena mu dala syna Konštantína, ktorý sa stal neskôr cisárom.
Legenda vraví, že roku 326 prišla sv. Helena do Jeruzalema a na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám na Golgote. Pritom našli jamu s troma krížmi. Keďže sa nedalo určiť, ktorý z troch krížov patril Ježišovi, nájdené ostatky troch krížov priložili postupne k telu istej chorej ženy. Po priložení Kristovho kríža chorá žena ozdravela, a to bol dôkaz, že práve na tomto kríži zomrel Kristus. Patriarcha Makarios potom šiel aj s krížom na Golgotu, kde bolo drevo kríža vyzdvihnuté k verejnej úcte.

13. septembra r. 335 sa konala slávnostná posviacka Konštantínovej Baziliky Pánovho Vzkriesenia, postavenej na mieste Kristovho hrobu. Nasledujúci deň 14. septembra sa konalo vyzdvihnutie dreva sv. kríža.

Záznam z vizitácia v Budmericiach roku 1731 uvádza, že na hlavnom oltári bol umiestnený obraz Povýšenia sv. kríža. Tento obraz pravdepodobne zhorel, pri obrovskom požiari 21. mája 1774, ktorý zničil celú dedinu. Fara zhorela do tla a z kostola ostali iba holé múry. Ešte v roku 1795 nebol kostol celkom v poriadku a hlavný oltár bol nedokončený. Z roku 1801 pochádza oltár sv. Jána Nepomuckého s olejomaľbou od G. Schneidera, ktorý je aj autorom olejomaľby sv. Jána Krstiteľa.

Súčasný obraz na hlavnom oltári kostola pochádza z roku 1861 a zobrazuje udalosť navrátenia kríža z Perzie. Zobrazuje postavu cisára Heraklia a biskupa Zachariáša.

Navrátenie svätého Kríža z Perzie sviatok veľmi rozšírilo. Perzský kráľ Chozroes v r. 614 dobil Jeruzalem a odviedol do Perzie aj relikviár Pánovho kríža. Byzantská východorímska ríša bola totiž v tom období vnútorne oslabená.
V roku 628 však cisár Heraklios zvíťazil nad Peržanmi a získal svätý Kríž späť. V roku 630 ho potom priniesol do Jeruzalemského chrámu, kde sa 14. septembra uskutočnilo druhé slávnostné povýšenie svätého Kríža.

Obraz na hlavnom oltári v Budmericiach, sa pokúša zachytiť práve udalosť navrátenia kríža. V ľavom dolnom rohu obrazu možno vidieť vojaka ako drží cisárove šaty a korunu, na pravo od kríža kráča bosí cisár Heraklios a vľavo o krok za ním patriarcha Zachariáš.

Keď chcel cisár Heraklius osobne zaniesť kríž na Golgotu, akoby ho čosi zadržavalo a nemohol sa pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš a povedal: „Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ta máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“ Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul sa a takto v prostom rúchu a na boso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich.

V Budmericiach máme aj relikviár s drevom kríža. Ďalší drevený úlomok zo sv. kríža môžete najbližšie vidieť v Gréckokatolíckej katedrále v Bratislave na Ondrejskom cintoríne.

Legenda hovorí, že keď Adam zomieral, jeho syn Set prosil Boha o pomoc. Archanjel Michael mu priniesol ratolesť zo stromu života a povedal, že ak ratolesť zasadí a prinesie plody, bude človeku odpustený hriech. Z ratolesti vyrástol v pohorí Libanon strom pevnejší a mohutnejší než všetky ostatné.

Práve cédre z Libanonu použil kráľ Šalamún, na stavbu chrámu v Jeruzaleme. Medzi stromami, ktoré boli vyťaté, bol aj ten ktorý zasadil Set. Ako sa neskôr ukázalo, jeho drevo bolo iné, než z ostatných stromov, a tak ho tesári dali stranou a neskôr sa Šalamún rozhodol sa z neho postaviť most cez potok v údolí Cidron.

Keď do Jeruzalema pricestovala kráľovná zo Sáby, medzi miesta ktorej jej Šalamún ukázal, patrilo aj toto údolie a lávka zo zvláštneho stromu. Kráľovná zostala preľaknutá na lávke stáť, kľakla si a začala sa modliť. Po svojom návrate do vlasti prorokovala, že na dreve z tohto mosta zomrie nevinný človek a jeho smrťou bude prekliaty židovský národ a jeho ríša bude zničená.

Šalamúna sa vyľakal, dal most rozobrať, drevo preniesť do jaskyne a tú nechal zatopiť – tak vznikol rybník Betezda. O tomto rybníku sa v Písme píše, že na jeho brehu ležali chorí a čakali na okamih, kedy zostúpi z neba anjel a rozvíri jeho hladinu – ten z nich, kto sa ako prvý ponoril do jeho vôd, bol uzdravený.

Keď o niekoľko storočí neskôr veľkňazi zajali Ježiša, v tú noc zemetrasenie postihlo Jeruzalem a uvoľnilo z jaskyne drevo, ktoré vyplávalo na hladinu jazera. Práve vtedy okolo neho prechádzali tesári, ktorých veľkňazi vyslali, aby našli drevo pre zhotovenie krížov. Keď na hladine zbadali drevo, rozhodli sa z neho urobiť kríž, na ktorom neskôr zomrel Kristus.

14. septembra vznikla aj pobožnosť Krížovej cesty. Bolo to v roku 1224 sv. František sa utiahol do samoty na hore Verna neďaleko Arezza. Tam sa postil, rozjímal a usiloval sa čím užšie spojiť s trpiacim Vykupiteľom. Tu sa mu ráno 14. septembra, na sviatok Povýšenia sv. Kríža, zjavil ukrižovaný Kristus v podobe okrídleného serafína a vtlačil mu do tela znaky svojich rán – stigmy. Bol to prvý známy prípad stigiem v dejinách Cirkvi. Krvavé znaky Kristovho utrpenia boli viditeľné na Františkových rukách, nohách a boku tak za jeho života, ako aj po jeho smrti. Keďže boli mnohorako overené a nebolo možné o nich rozumovo pochybovať, Cirkev im čoskoro po Františkovej smrti dala miesto aj v liturgickej úcte.

zdroje: internet a kniha Poctivá obec Budmerická od Jána Tibenského