P. Róbert Režný CSsR

Pamäť

Počas celého veľkonočného obdobia, ale aj počas celého cirkevného roka si Cirkev pri čítaniach zo Svätého Písma pripomína mnohé udalosti z dejín spásy. Či zo starobylých dejín Izraela alebo, ako je to vo veľkonočnom čase, udalosti, ktoré stali pri zrode Cirkvi a jej rozšírenia a pôsobenia medzi národmi Rímskej ríše. Prečo sa tieto udalosti v liturgii slova počas omše pripomínajú?

Dôvody sú rozličné a jedným z nich je aj to, aby sme pamätali, čo Boh vykonal pre spásu a záchranu človeka. Keď totiž človek nepamätá na to čo sa stalo aj v jeho živote, tak to môže byť na jednej strane prejav choroby (demencia,…), ale tiež to môže byť aj to, že človek stráca svoju identitu. Stráca čosi, čo je jeho identitou, totožnosťou – kým je. A tak sa stáva bezprizorný, túla sa. Živorí. Keď človek má domov, vie kde sa môže vrátiť, je to jeho identita. Pamäť je teda ako dom. Od domu meriame vzdialenosti. Keď sa vás niekto spýta, ako je ďaleko do Bratislavy či Košíc, tak mu odpoviete v číslach počet kilometrov, ktoré vedú z vášho domu do Bratislavy alebo Košíc. Všetko sa meria od domu. Je to naša identita.

Preto aj Boh hovorí na mnohých miestach Písma: Pamätaj. Pamätaj na to, čo som vykonal pre teba. Izraeliti si do dnešných čias pri slávení Paschy hovoria podobné slová: Pamätaj, čo Boh vykonal pre nás, že On je jediný Boh. Keď v roku 1948 vznikol novodobý židovský štát, sa do zasľúbenej zeme zo všetkýc h kútov sveta vracali členovia židovského národa. Po mnoho stáročí žili v iných kultúrach, mentalitách, ktoré zaiste ovplyvnili aj ich. Ale to, čo ich spájalo, čo bolo ich identitou, čo ich napokon priviedlo do zasľúbenej krajiny bola viera v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba a pamäť. Čiže to, že nezabudli kým sú.

Pamätaj Európa na svoje korene, odkiaľ si sa zrodila, hovoria často pápeži . Pamätaj, že stojíš na kresťanských koreňoch, že tvojím Spasiteľom nie je ekonomika či nacionalizmus, čo ti dáva identitu, ale je ním osoba Ježiša Krista. A preto je dôležité pamätať. Lebo iba ten má budúcnosť, kto si pamätá minulosť.

P. Róbert Režný CSsR

Advent a Vianoce – čo to znamená?

Možno si poviete: Divná otázka na začiatok! Ale pozrime sa na to bližšie. Každý veriaci kresťan vie, čo znamená advent a o čom sú Vianoce: advent je očakávanie slávenia prvého príchodu Ježiša Krista na túto zem spred 2000 rokov a zároveň pripomenutie si aj toho, že zároveň očakávame aj druhý príchod Ježiša na konci čias a čas Vianoc je o tom, že Boh splnil svoj prísľub, že pošle na svet Mesiáša, ktorý vykúpi každého človeka. Takže, čo ďalej? Končím s týmto článkom alebo pokračujem? Skúsim druhú možnosť.

V tomto období sú obchody plné tých ľudí, ktorí sa snažia nakúpiť rozličný tovar na sviatky a zabezpečiť tak seba a rodinu, aby nikomu nič nechýbalo, či aby sme potešili niekoho, koho máme radi. Priznám sa, že keď idem do supermarketu najmä v tomto čase, tak zovšadiaľ na človeka dobiedza hlasná hudba kolied či iných piesní a nervozita ľudí, ktorí sú tam so mnou dá doslova krájať. Aj mňa neraz chytí takáto nervozita a čím som dlhšie na nákupoch, tým som radšej, keď zaplatím a odchádzam preč. Potom som naplnený všeličím možným, len nie pokojom. Do srdca totiž vstúpil nepokoj.

Ježiš hovorí: Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil…Preto bdejte celý čas a modlite sa…(porov. Lk 21,34.36). Dobre si zapamätajme tieto slová. Ježiš totiž dobre vie, že ak naše srdce pohltia starosti o tento svet, vyhasí sa v ňom túžba po Ňom. Miesto, ktoré v srdci patrí Bohu, nahradí všeličo možné. Toto je dôležité: modlitba a bdenie nám pomôžu roznecovať túžbu po Bohu.

Pamätám si, že jeden miništrant u nás v Podolínci, ktorý chodieva dosť pravidelne na omše, chýbal v našom kostole asi tak dva týždne. Bol kdesi odcestovaný. Keď teda prišiel do sakristie, namiesto klasického katolíckeho pozdravu, ktorý poctivo hovorí každý krát, keď sa stretne s kňazmi, povedal: Tak čo, chýbal som vám?

Nenechajme v sebe vyhasiť túžbu po Ježišovom príchode, akési neustále slávenie Vianoc nášho života, ako aj to, aby nám Ježiš stále chýbal, kým nespočinieme v Ňom a s Ním. Je tu však aj druhý rozmer: nielen my túžime po Ježišovi, ale predovšetkým Ježiš túži po nás, aby sme boli s ním – tak ako to povedal pri Poslednej večeri v rozlúčkovej reči: Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu…(Jn 17,24).  To je vyjadrenie Božej túžby po nás a lásky k nám.

A o tom je advent aj Vianoce.

P. Róbert Režný CSsR

Požehnaná noc

V priebehu každého cirkevného roka si pripomíname udalosti zo života Ježiša Krista – jeho počatie, narodenie, udalosti z jeho verejného života, ako aj jeho smrť, zmŕtvychvstanie a nanebovystúpenie. Práve udalosti Ježišovho umučenia a vzkriesenia, ktoré slávime počas Veľkej noci, sú nosnými pre pochopenie tajomstva nášho vykúpenia – „Hľa, ako Boh miloval svet!“ (porov. Jn 3,16)
Naozaj požehnaná noc – tak bude kňaz spievať počas veľkonočnej vigílie v starobylom chválospeve. Podľa učenia starých židovských rabínov jestvujú 4 také požehnané noci, kedy sa svetu udeľuje spása. Prvá z nich – noc stvorenia, druhá z nich – vtedy, keď Boh povolal Abraháma, tretia z nich – vtedy, keď Boh vyviedol Izrael z Egypta. No a štvrtá z nich? To je vtedy, keď príde Mesiáš, ktorého hodinu nikto nepozná. Ale pre nás tá štvrtá noc je práve Veľkonočná noc Pánovho zmŕtvychvstania, lebo v túto noc k nám prichádza vzkriesený Pán. Boh ho vzkriesil, vyviedol zo zapečateného hrobu, kde sa zdalo byť všetko ukončené. Ale len teraz vlastne všetko začína. Nielen vonku v prírode, ale aj v našich srdciach, našich životoch. Vďaka Kristovmu vzkrieseniu sa stávame novým stvorením a už ani hriech, ani smrť, ani žiaden diktátor alebo tyran nemajú moc nad nami.
Naozaj požehnaná noc, lebo v túto noc znovu budeme môcť počuť to isté a predsa stále nové posolstvo anjela: Hľadáte Ježiša? Vstal z mŕtvych. Hľa, ide pred vami do Galiley. Tam ho stretnete, tam ho uvidíte. Do Galiley? To musíme cestovať do Palestíny, aby sme Ježiša stretli? Nie, Galilea je miesto, kde sme sa narodili, kde sme boli pokrstení, dom kde žijeme – napríklad aj Jablonec či Budmerice – tam všade je Pán prítomný. Možno sme ho doteraz nepoznali, ale viera nám dáva nové oči. Prosme počas týchto svätých dní o túto vieru, aby sme stretli Víťaza nad smrťou.

P. Róbert Režný CSsR

Jubilejný rok Matky Ustavičnej pomoci

 

Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi) slávi od 27. júna 2015 Jubilejný rok Matky Ustavičnej pomoci, ktorý potrvá do 27. júna 2016. Dôvodom pre slávenie tohto Jubilea je 150. výročie odovzdávania tejto ikony Matky Ustavičnej pomoci pápežom bl. Piusom IX. redemptoristom so slovami: „Urobte ju známou“. Od toho času redemptoristi pri ohlasovaní hojného vykúpenia, ktoré je charizmou tejto rehole, prinášajú pri svojich apoštolských prácach Matku Ustavičnej pomoci všade tam, kde vkročia. Ale nielen to: sama Božia Matka ich sprevádza svojim materským orodovaním a pomocou pri ich práci. Pozrime sa preto bližšie na to, aké je pozadie a význam tejto ikony a význam tohto Jubilejného roka.

História ikony

Ikona Matky Ustavičnej pomoci pochádza pravdepodobne z 15. storočia, ale nikto presne nevie, kedy bola namaľovaná a kto je jej autorom. Niektorí vedci si myslia, že ikona bola namaľovaná podľa ešte staršej ikony zvanej Hodegetria, čo znamená „Sprievodca“ alebo „Ukazovateľ cesty“, ktorá bola zničená v r. 1453 pri dobytí Konštantínopolu.

Je namaľovaná na doske, temperovou technikou. Na zlatom podklade (symbol neba alebo Ducha Svätého) vyniká postava Panny Márie, ktorá drží v náručí na ľavej ruke Dieťa Ježiša. Tvár Panny Márie je oválna, pšeničnej farby, olivové oči, čierne obočie, jemný nos, malé ústa, dlhé prsty. Je to východný typ ženskej krásy. Tunika má červenú farbu s dlhými priliehavými  rukávmi. Na krku a predlaktí je lemovaná zlatom. Azúrovo modrý plášť( symbol viery) a mantila (časť odevu, ktorý nosia ženy okolo krku a cez ramená, prípadne ho majú prehodený cez hlavu) sú taktiež pretkávané zlatom. Dieťa Ježiš má gaštanové vlasy a trochu neproporcionálnu postavu. Oblečenú má zelenú tuniku (symbol božstva), prepásanú červeným pásom. Plášť Dieťaťa je hnedý (symbol človečenstva) a všetky šaty sú pretkávané zlatom. Osemcípa hviezda uprostred hlavy na Máriinej mantile bola pridaná neskôr ako symbol, ktorý vystihuje, že Mária je tou hviezdou, ktorá nás vedie k Ježišovi. Aureola okolo hlavy je s motívmi bodiek a kvetov, ktoré sú typické pre grécku školu. Postavy po oboch stranách Ježiša a Márie, sú podľa gréckych písmen, ktoré postavy identifikujú, archanjeli Gabriel a Michal. Vpravo stojaci Gabriel nesie kríž a štyri klince. Michal, stojaci naľavo, drží nádobu plnú octu, kopiju a trstinu so špongiou.

Hoci presne nepoznáme pôvod ikony, dobre poznáme jej ďalšie osudy, a to priamo z ikony. Pergamen, ktorý je jej súčasťou, hovorí, ako sa ikona dostala do Ríma, kde sa dodnes originál nachádza. Podľa tohto záznamu obraz ukradol z ostrova Kréta, kde bol obraz uctievaný, jeden obchodník, ktorého jeho cesty doviedli do Ríma, kde náhle ochorel. Keď zomieral, vyrozprával svoj príbeh priateľovi, Rimanovi, ktorý sa oňho staral počas choroby. Obraz ostal u neho istú dobu. Neskôr bol umiestnený, podľa výsloveného priania Panny Márie, ktorá sa vo sne zjavila jeho dcére a nazvala svoj obraz obrazom Matky Ustavičnej pomoci, v kostole, ktorý sa nachádzal medzi bazilikami Santa Maria Maggiore a San Giovani Laterano. Bol to kostol sv. Matúša. Takto sa obraz dostal 27. marca 1499 do opatery augustiánov, ktorý spravovali tento chrám. Tu sa zároveň začína verejný kult Matky Božej s titulom Ustavičnej pomoci, ktorej ikona bola vo Večnom meste nazývaná aj Madonou sv. Matúša. Od tohto času až do zničenia kostola za čias Napoleona, sa stal chrám sv. Matúša pútnickým chrámom Božej Matky. Posledný predstavený otec Filip Crene spolu s niekoľkými spolubratmi zostal až do konca pri chráme. Medzi nimi bol aj brat Augustín Orsetti.

Augustiniáni sa presťahovali po zničení chrámu sv. Matúša na príkaz Napoleona r. 1799,  do chrámu Matky Božej in Posterula.  Spolu s nimi bola premiestnená aj ikona, čo ju neskôr zachránilo pred zničením. Po mnohých rokoch sa istý mladý Riman menom Michaele Marchi stretol so spomínaným bratom Orsettim. Ten mu prezradil históriu ikony nachádzajúcej sa v súkromnej kaplnke augustiniánov v Posterula, ukrytej pred očami ľudí. Neskôr, v roku 1853 prichádzajú redemptoristi do Ríma hľadajú vhodné miesto na vybudovanie kláštora, v ktorom majú bývať najvyšší predstavení rehole. Po dlhom hľadaní a modlitbách vybrali miesto pri via Merulana, presne tam, kde kedysi stál chrám sv. Matúša. Keď si ho prezerali, našli ruiny starého kostola. Skúmajúc históriu zistili, že to bol kostol sv. Matúša, v ktorom bol zázračný obraz. Všetko však bolo preč. Postavili teda nový kláštor a chrám, ktorý zasvätili sv. Alfonzovi. V roku 1862 sa počas priateľského rozhovoru hovorilo o tom, že v predchádzajúcom chráme bola uctievaná ikona pochádzajúca z Východu, ktorá upadla do zabudnutia. Medzi rozprávajúcimi bol aj páter Marchi, ktorý sa medzičasom stal redemptoristom. Ten k údivu všetkých hovoril o svojich stretnutiach a rozhovoroch so starým bratom Orsettím. Najvyšší predstavený redemptoristov, páter Mikuláš Mauron, sa nakoniec po troch rokoch v r. 1865 vybral k Svätému Otcovu bl. Piusovi IX. a prosil o darovanie ikony, ktorá sa nachádzala v kaplnke otcov augustiniánov in Posterula. Svätý Otec žiadal dokument objasňujúci históriu ikony. Po krátkom čase sa prichýlil ku prosbe predstavených Kongregácie redemptoristov. Augustiniáni ikonu daroval, žiadajúc len jej vernú kópiu, ktorú si chceli nechať vo svojej kláštornej kaplnke. Dňa 26. júna 1866 bola slávnostne korunovaná dekanom vatikánskej kapituly. Z tejto doby sú s obrazom spojené koruny zo zlata a drahých kameňov.

Rozšírenie úcty

Pius IX. však nedal redemptoristom túto ikonu len ako dar, ale zveril im aj výslovne úlohu: „Rozšírte úctu k Matke Ustavičnej pomoci po celom svete“. Nie je to napísané v dokumentoch ani v domácej kronike domu, ale je to ústna tradícia medzi redemptoristami. O tom, že si túto úlohu vzali k srdcu, však svedčí rozšírenie obrazu po celom svete. V r. 1876 generálny predstavený P. Mauron napísal: „Všetci členovia našej kongregácie prijali s veľkým nadšením túto najmilšiu pobožnosť, z ktorej aj ja sám mám veľkú radosť.“

Spolu s rastom kongregácie sa rozrastala aj úcta k ikone, či už priestorovo, ale aj čo do foriem zbožnosti. Dňa 27. marca 1871 vzniklo pri chráme sv. Alfonza pre všetkých ctiteľov Matky Ustavičnej pomoci Bratstvo Matky Ustavičnej pomoci. Toto bratstvo bolo v roku 1876 premenované na Arcibratstvo , ktoré sa rozšírilo po celom svete. Redemptoristi vybudovali viac ako 100 chrámov zasvätených Matke Ustavičnej pomoci a počas misií a rekolekcií priniesli ikonu aj do mnohých iných chrámov.

Významným medzníkom bolo zavedenie novej pobožnosti k Matke Božej v chráme sv. Alfonza v Saint Louis (USA) v roku 1928, nazvanú neskôr Ustavičná novéna. Každú utorok bola novéna zložená z kázne, piesní a prosieb, ako aj ľuďmi písaných poďakovaní. V súčasnosti existujú bohaté opisy milostí, rozprávajúce o väčších i menších udalostiach z oblasti uzdravení a obrátení, ktoré sú považované za pravdivé.

Význam ikony a Jubilejného roka

Máriin pohľad je upriamený na nás, ale jej ruky držia Ježiša. Pri byzantských ikonách nikdy nie je Mária znázornená bez Ježiša, pretože Ježiš je hlavnou skutočnosťou viery. Ježiš nepozerá ani na nás, ani na Máriu. Hoci sa vinie k svojej Matke, pozerá iným smerom, na niečo, čo my nevidíme. To niečo spôsobilo, že sa rýchlo utieka k svojej Matke, takže jeden z jeho sandálov mu takmer spadol z nohy. Hľadá u nej ochranu a lásku. Ježiš videl, čo ho čaká – utrpenie a smrť. Je Bohom, ale zároveň aj človekom a preto sa hrozí ťažkej budúcnosti. Mária ho nemôže uchrániť od utrpenia, ale dáva mu svoju lásku a útechu. Jej ruky nezovierajú ruky Syna v ochrannom zovretí, ale zostávajú otvorené. Pozývajú nás, aby sme vložili ruky do jej rúk a spojili sa s Ježišom. A to je hlavné posolstvo a význam nielen tohto Jubilejného roka, ale aj ikony vôbec.

Svätá Stolica obdarila redemptoristov možnosťou získať pri príležitosti slávenia tohto Roka úplné odpustky v redemptoristických kostoloch, ale aj pre každého veriaceho, ktorý je chorý a nevládny aj doma, ak sa u neho nachádza obraz Matky Ustavičnej pomoci. V takom prípade, ak sa chorý a nevládny človek prosí o Božie milosrdenstvo prostredníctvom Márie v Jubilejnom roku a spojí svoje utrpenie s utrpením Pána a zároveň sa pomodlí na úmysel Sv. Otca, môže získať odpustky každý deň.

Matka Ustavičnej pomoci, oroduj za nás!

P. Róbert Režný CSsR