P. Róbert Režný CSsR

Ježiš – Boží Syn alebo šialenec?

Ježišovi príbuzní nechápu Ježiša – (Ježiš) vošiel do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa“ (Mk 3,20-21).
Krátke evanjelium, krátka zmienka o postoji Ježišových pokrvných príbuzných osobe Ježiša, svojho príbuzného. Ako to možno chápať? Tí, ktorí mu mali byť najbližší, sú mu tak vzdialení…
V Lukášovom evanjeliu (Lk 2,22-35) je písané o udalosti, ktorá sa stala 40 dni po Ježišovom narodení. Sv. Jozef s Pannou Máriou priniesli malého Ježiša do chrámu, aby ho podľa Mojžišovho zákona predstavili Pánovi. Práve v tomto priestore chrámu mladí manželia stretávajú starca Simeona, ktorému Duch Svätý vnukol, že nezomrie, pokým neuvidí Mesiáša. A tak pohnutý vnuknutím Ducha, Simeon prichádza do chrámu a spoznáva v malom dieťati toho, na koho Izrael a celé ľudstvo tak čakali. A v tých radostných chvíľach Simeon povie Márii čosi veľmi zvláštne: „ On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať….“
Na tieto slová proroctva je potrebné pamätať, keď čítame správu o postoji Ježišových pokrvných príbuzných k nemu. Podľa tohto proroctva k Ježišovej osobe budú rôzné postoje, ktoré si budú odporovať. Ježiš bude kameňom úrazu pre veľa ľudí. A bude to trvať až do konca čias. Aj za Ježišovho života ho vyhľadávali mnohí ľudia – cítili, že je to niekto viac ako prorok, či učiteľ Zákona. Ale boli aj takí ľudia, ktorí ho odmietali ( časť farizejov, saduceji,…). Ale aj v rámci Ježišovej rodiny boli ľudia, ktorí ho nechápali: čo to hovorí, čo robí? A tak nečudo, že na Ježišovej osobe sa láme aj naša viera či neviera. Môžeme ho buď prijať ako svojho Pána a Spasiteľa, alebo odmietnuť.
Írsky spisovateľ C.S. Lewis, autor slávnej Kroniky Narnie, ako mladý človek upadol do tmy ateizmu. Neskôr pod vplyvom ďalšieho významného spisovateľa J.R. Tolkiena, autora Pána prsteňov, horlivého katolíka, prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Neskôr o tom napísal toto:
Nerád by som bol, aby niekto povedal o Ježišovi tú najviac nerozumnú vec, ktorú som o ňom počul: „Dokážem Ježiša brať ako veľkého učiteľa morálky, ale nemôžem prijať jeho výrok, že je Bohom.“ Toto by sme nikdy nemali hovoriť. Niekto, kto by bol len človekom a zároveň hovoril takéto veci ako Ježiš hovoril, by nemohol byť veľkým učiteľom morálky. Bol by buď šialenec – podobne ako človek, ktorý o sebe tvrdí, že je varené vajíčko – alebo satan zrodený v pekle. Musíme si vybrať. Ten človek je a bol B. Synom alebo šialencom či snáď niečím horším. Môžete ho umlčať ako blázna, môžete ho opľuť a zabiť ako démona, alebo mu môžete padnúť k nohám a nazývať ho Pánom a Bohom. Preskúmal som Písmo, a nevyzerá to tak, že Ježiš bol bláznom – hovorila z neho Božia múdrosť – alebo pod vplyvom démona – privádzal ľudí k Bohu a miloval Boha, to diabol nemôže a nedokáže. A tak zostala len jedna možnosť: je to Boží Syn, nie učiteľ morálky. Vzdal som sa a priznal, že je Boh ( z knihy k Jadru kresťanstva).
Nemôžeme byť indiferentní. Čo urobíš, drahý brat a sestra? Aký postoj zaujmeš k Ježišovi ty?

P. Róbert Režný CSsR

Pamäť

Počas celého veľkonočného obdobia, ale aj počas celého cirkevného roka si Cirkev pri čítaniach zo Svätého Písma pripomína mnohé udalosti z dejín spásy. Či zo starobylých dejín Izraela alebo, ako je to vo veľkonočnom čase, udalosti, ktoré stali pri zrode Cirkvi a jej rozšírenia a pôsobenia medzi národmi Rímskej ríše. Prečo sa tieto udalosti v liturgii slova počas omše pripomínajú?

Dôvody sú rozličné a jedným z nich je aj to, aby sme pamätali, čo Boh vykonal pre spásu a záchranu človeka. Keď totiž človek nepamätá na to čo sa stalo aj v jeho živote, tak to môže byť na jednej strane prejav choroby (demencia,…), ale tiež to môže byť aj to, že človek stráca svoju identitu. Stráca čosi, čo je jeho identitou, totožnosťou – kým je. A tak sa stáva bezprizorný, túla sa. Živorí. Keď človek má domov, vie kde sa môže vrátiť, je to jeho identita. Pamäť je teda ako dom. Od domu meriame vzdialenosti. Keď sa vás niekto spýta, ako je ďaleko do Bratislavy či Košíc, tak mu odpoviete v číslach počet kilometrov, ktoré vedú z vášho domu do Bratislavy alebo Košíc. Všetko sa meria od domu. Je to naša identita.

Preto aj Boh hovorí na mnohých miestach Písma: Pamätaj. Pamätaj na to, čo som vykonal pre teba. Izraeliti si do dnešných čias pri slávení Paschy hovoria podobné slová: Pamätaj, čo Boh vykonal pre nás, že On je jediný Boh. Keď v roku 1948 vznikol novodobý židovský štát, sa do zasľúbenej zeme zo všetkýc h kútov sveta vracali členovia židovského národa. Po mnoho stáročí žili v iných kultúrach, mentalitách, ktoré zaiste ovplyvnili aj ich. Ale to, čo ich spájalo, čo bolo ich identitou, čo ich napokon priviedlo do zasľúbenej krajiny bola viera v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba a pamäť. Čiže to, že nezabudli kým sú.

Pamätaj Európa na svoje korene, odkiaľ si sa zrodila, hovoria často pápeži . Pamätaj, že stojíš na kresťanských koreňoch, že tvojím Spasiteľom nie je ekonomika či nacionalizmus, čo ti dáva identitu, ale je ním osoba Ježiša Krista. A preto je dôležité pamätať. Lebo iba ten má budúcnosť, kto si pamätá minulosť.

P. Róbert Režný CSsR

Advent a Vianoce – čo to znamená?

Možno si poviete: Divná otázka na začiatok! Ale pozrime sa na to bližšie. Každý veriaci kresťan vie, čo znamená advent a o čom sú Vianoce: advent je očakávanie slávenia prvého príchodu Ježiša Krista na túto zem spred 2000 rokov a zároveň pripomenutie si aj toho, že zároveň očakávame aj druhý príchod Ježiša na konci čias a čas Vianoc je o tom, že Boh splnil svoj prísľub, že pošle na svet Mesiáša, ktorý vykúpi každého človeka. Takže, čo ďalej? Končím s týmto článkom alebo pokračujem? Skúsim druhú možnosť.

V tomto období sú obchody plné tých ľudí, ktorí sa snažia nakúpiť rozličný tovar na sviatky a zabezpečiť tak seba a rodinu, aby nikomu nič nechýbalo, či aby sme potešili niekoho, koho máme radi. Priznám sa, že keď idem do supermarketu najmä v tomto čase, tak zovšadiaľ na človeka dobiedza hlasná hudba kolied či iných piesní a nervozita ľudí, ktorí sú tam so mnou dá doslova krájať. Aj mňa neraz chytí takáto nervozita a čím som dlhšie na nákupoch, tým som radšej, keď zaplatím a odchádzam preč. Potom som naplnený všeličím možným, len nie pokojom. Do srdca totiž vstúpil nepokoj.

Ježiš hovorí: Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil…Preto bdejte celý čas a modlite sa…(porov. Lk 21,34.36). Dobre si zapamätajme tieto slová. Ježiš totiž dobre vie, že ak naše srdce pohltia starosti o tento svet, vyhasí sa v ňom túžba po Ňom. Miesto, ktoré v srdci patrí Bohu, nahradí všeličo možné. Toto je dôležité: modlitba a bdenie nám pomôžu roznecovať túžbu po Bohu.

Pamätám si, že jeden miništrant u nás v Podolínci, ktorý chodieva dosť pravidelne na omše, chýbal v našom kostole asi tak dva týždne. Bol kdesi odcestovaný. Keď teda prišiel do sakristie, namiesto klasického katolíckeho pozdravu, ktorý poctivo hovorí každý krát, keď sa stretne s kňazmi, povedal: Tak čo, chýbal som vám?

Nenechajme v sebe vyhasiť túžbu po Ježišovom príchode, akési neustále slávenie Vianoc nášho života, ako aj to, aby nám Ježiš stále chýbal, kým nespočinieme v Ňom a s Ním. Je tu však aj druhý rozmer: nielen my túžime po Ježišovi, ale predovšetkým Ježiš túži po nás, aby sme boli s ním – tak ako to povedal pri Poslednej večeri v rozlúčkovej reči: Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu…(Jn 17,24).  To je vyjadrenie Božej túžby po nás a lásky k nám.

A o tom je advent aj Vianoce.

P. Róbert Režný CSsR

Požehnaná noc

V priebehu každého cirkevného roka si pripomíname udalosti zo života Ježiša Krista – jeho počatie, narodenie, udalosti z jeho verejného života, ako aj jeho smrť, zmŕtvychvstanie a nanebovystúpenie. Práve udalosti Ježišovho umučenia a vzkriesenia, ktoré slávime počas Veľkej noci, sú nosnými pre pochopenie tajomstva nášho vykúpenia – „Hľa, ako Boh miloval svet!“ (porov. Jn 3,16)
Naozaj požehnaná noc – tak bude kňaz spievať počas veľkonočnej vigílie v starobylom chválospeve. Podľa učenia starých židovských rabínov jestvujú 4 také požehnané noci, kedy sa svetu udeľuje spása. Prvá z nich – noc stvorenia, druhá z nich – vtedy, keď Boh povolal Abraháma, tretia z nich – vtedy, keď Boh vyviedol Izrael z Egypta. No a štvrtá z nich? To je vtedy, keď príde Mesiáš, ktorého hodinu nikto nepozná. Ale pre nás tá štvrtá noc je práve Veľkonočná noc Pánovho zmŕtvychvstania, lebo v túto noc k nám prichádza vzkriesený Pán. Boh ho vzkriesil, vyviedol zo zapečateného hrobu, kde sa zdalo byť všetko ukončené. Ale len teraz vlastne všetko začína. Nielen vonku v prírode, ale aj v našich srdciach, našich životoch. Vďaka Kristovmu vzkrieseniu sa stávame novým stvorením a už ani hriech, ani smrť, ani žiaden diktátor alebo tyran nemajú moc nad nami.
Naozaj požehnaná noc, lebo v túto noc znovu budeme môcť počuť to isté a predsa stále nové posolstvo anjela: Hľadáte Ježiša? Vstal z mŕtvych. Hľa, ide pred vami do Galiley. Tam ho stretnete, tam ho uvidíte. Do Galiley? To musíme cestovať do Palestíny, aby sme Ježiša stretli? Nie, Galilea je miesto, kde sme sa narodili, kde sme boli pokrstení, dom kde žijeme – napríklad aj Jablonec či Budmerice – tam všade je Pán prítomný. Možno sme ho doteraz nepoznali, ale viera nám dáva nové oči. Prosme počas týchto svätých dní o túto vieru, aby sme stretli Víťaza nad smrťou.

P. Róbert Režný CSsR