P. Róbert Režný CSsR

Veľa či málo?

Koncom 2. storočia bol zavraždený rímsky cisár Pertinax svojimi pretoriánmi (osobnou strážou). Po tomto šokujúcom čine, nastalo to, čo nikdy nebolo predtým: pretoriáni vypísali konkurz na trón. Novým cisárom bude ten, kto ponúkne najviac peňazí. Vyhral rímsky senátor Didius Julianus. Vládol však len 66 dní, aj on bol zavraždený.
66 dní. Málo, či veľa času. Veľa, ak je to krutovládca. Málo, ak mal víziu, čo s ríšou. Ak chcel, aby ríša prosperovala. Prečo tento výlet do dejín? Syn Boží, ktorý sa stal človekom, žil na tejto zemi 33 rokov. Verejne pôsobil 3 roky. 3 dni bol čas, v ktorom zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Veľa či málo?
Myslím si, že za tie vyššie spomínané obdobia sa odohralo v dejinách ľudstva to najpodstatnejšie. Preto sa aj letopočet delí na: pred a po narodení Krista. Nikto tak v dejinách nezmenil ľudstvo, ako Ježiš. Aj za svojho pozemského účinkovania zmenil životy mnohým. Petrovi, Márii Magdaléne, stotníkovi, Lazárovi atď. Niekto sa s ním stretával pravidelne, či žil s ním roky (apoštoli, zbožné ženy…). Niekto sa s ním stretol možno len raz v živote (Zachej, uzdravený Samaritán a mnohí iní bezmenní) a predsa to navždy zmenilo ich životy.
Čo je to tridsať minút či hodina času v dni, ktorý má 24 hodín? Skoro nič. A predsa: tá polhodina či hodina denne môže zmeniť môj či tvoj život. Aká hodina? Sv. omša či modlitba. V sv. omši sa stretávame s tým istým živým Ježišom, ktorý zmenil životy mnohým pred 2000 rokmi. Či si myslíš, že nechce zmeniť aj tvoj? Ježiš je predsa ten istý včera, dnes i naveky, ako hovorí autor listu Hebrejom v Novom zákone. Či Ježiš netúži dotknúť sa tvojho srdca a niečo v ňom nezmeniť? Pravdaže áno. Už len to, že sa posilňuje tvoja viera, už to je mnoho. A to pochádza zo stretnutia s Kristom. Niekde sa dejú dokonca aj zázraky, niektorí ľudia boli uzdravení napríklad pri sv. omši či adorácii. A koľko uzdravení sa udialo v duši mnohých ľudí. Nepodceňujme tú hodinu denne. Možno práve tá hodina kontaktu so živým Ježišom dokáže zmeniť tvoj život, ako dokázala aj v živote mnohých Izraelitov za čias pozemského života Božieho Syna.

P. Róbert Režný CSsR

Bremeno alebo dar?

V Biblii je množstvo ľudí, ktorých pokladali za bremeno a chceli sa ich zbaviť: Jozefa Egyptského predali do otroctva jeho rodní bratia, proroka Eliáša prenasledoval kráľ, lebo mu bol výčitkou svedomia, Dávid musel utekať pred kráľom Šaulom, ktorý chorobne na neho žiarlil…Ani sv. Jozef s Pannou Máriou to nemali jednoduché – pred narodením Ježiša sa nenašlo v Betleheme miesto pre nich. A samotný Ježiš? Na kríž ho priviedla nenávisť a závisť náboženských vodcov Izraela.

Ale Biblia nám zároveň hovorí, že tí istí ľudia sa stali darom a požehnaním: Jozef Egyptský zachránil Egypt a vlastnú rodinu pred hladomorom, Dávid sa stal najslávnejší kráľ, ktorý zjednotil Izrael a ktorému Boh prisľúbil potomka, ktorý bude Mesiášom. Panna Mária s Jozefom – títo nepatrní ľudia z malého mestečka Nazareta sa stali svätcami, cez ktorých k nám prišla spása sveta Ježiš Kristus a zároveň ich prosia o pomoc mnohí pokorní ľudia.

A Ježiš? Na kríži sa otvorilo jeho Srdce, v ktorom máme záchranu a útočište. Stal sa darom nebeského Otca a ako hovorí prorok Izaiáš: Jeho ranami sme uzdravení.

Pred pár dňami som viedol duchovnú obnovu pre rehoľné sestry satmárky vo Vrícku – sestry, ktoré si pripomenuli 25. rokov od zloženia svojich rehoľných sľubov a sestry juniorky, ktoré skladali sľuby na jeden rok. Ešte pred samotnou slávnosťou bola omša v rehoľnej kaplnke, kde si počas nej obnovila svoje rehoľné sľuby po 70 rokoch jedna staručká sestra, ktorú museli na omšu priniesť na vozíku. Pre mňa to bol jeden z najsilnejších momentov, aké som kedy zažil, keď nastala chvíľa obnovy sľubov tejto sestry. S plačom, ktorý bol prejavom vďačnosti Bohu za jeho povolanie si povedala Bohu opäť svoje áno. Bola to sila! Sestra, ktorá pretrpela neľahké komunistické časy,  by nič nemenila na svojom rozhodnutí, ktoré dala Bohu pred 70 rokmi. A tak táto sestra je darom, hoci nemohúcim a trpiacim, pre komunitu a rehoľu satmárok vo Vrícku. Koľko Boh dáva darov a milosti, skrze prítomnosť nej a podobných sestier v jej veku, celej komunite cez jej utrpenie a modlitby! To vie len On sám.

Ako sa pozerám na svojich blízkych? Ako na dar či bremeno? Ak dar, chváľme Boha, ak bremeno, prosme Boha, aby zmenil naše srdce a náš pohľad.

P. Róbert Režný CSsR

Ježiš – Boží Syn alebo šialenec?

Ježišovi príbuzní nechápu Ježiša – (Ježiš) vošiel do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa“ (Mk 3,20-21).
Krátke evanjelium, krátka zmienka o postoji Ježišových pokrvných príbuzných osobe Ježiša, svojho príbuzného. Ako to možno chápať? Tí, ktorí mu mali byť najbližší, sú mu tak vzdialení…
V Lukášovom evanjeliu (Lk 2,22-35) je písané o udalosti, ktorá sa stala 40 dni po Ježišovom narodení. Sv. Jozef s Pannou Máriou priniesli malého Ježiša do chrámu, aby ho podľa Mojžišovho zákona predstavili Pánovi. Práve v tomto priestore chrámu mladí manželia stretávajú starca Simeona, ktorému Duch Svätý vnukol, že nezomrie, pokým neuvidí Mesiáša. A tak pohnutý vnuknutím Ducha, Simeon prichádza do chrámu a spoznáva v malom dieťati toho, na koho Izrael a celé ľudstvo tak čakali. A v tých radostných chvíľach Simeon povie Márii čosi veľmi zvláštne: „ On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať….“
Na tieto slová proroctva je potrebné pamätať, keď čítame správu o postoji Ježišových pokrvných príbuzných k nemu. Podľa tohto proroctva k Ježišovej osobe budú rôzné postoje, ktoré si budú odporovať. Ježiš bude kameňom úrazu pre veľa ľudí. A bude to trvať až do konca čias. Aj za Ježišovho života ho vyhľadávali mnohí ľudia – cítili, že je to niekto viac ako prorok, či učiteľ Zákona. Ale boli aj takí ľudia, ktorí ho odmietali ( časť farizejov, saduceji,…). Ale aj v rámci Ježišovej rodiny boli ľudia, ktorí ho nechápali: čo to hovorí, čo robí? A tak nečudo, že na Ježišovej osobe sa láme aj naša viera či neviera. Môžeme ho buď prijať ako svojho Pána a Spasiteľa, alebo odmietnuť.
Írsky spisovateľ C.S. Lewis, autor slávnej Kroniky Narnie, ako mladý človek upadol do tmy ateizmu. Neskôr pod vplyvom ďalšieho významného spisovateľa J.R. Tolkiena, autora Pána prsteňov, horlivého katolíka, prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Neskôr o tom napísal toto:
Nerád by som bol, aby niekto povedal o Ježišovi tú najviac nerozumnú vec, ktorú som o ňom počul: „Dokážem Ježiša brať ako veľkého učiteľa morálky, ale nemôžem prijať jeho výrok, že je Bohom.“ Toto by sme nikdy nemali hovoriť. Niekto, kto by bol len človekom a zároveň hovoril takéto veci ako Ježiš hovoril, by nemohol byť veľkým učiteľom morálky. Bol by buď šialenec – podobne ako človek, ktorý o sebe tvrdí, že je varené vajíčko – alebo satan zrodený v pekle. Musíme si vybrať. Ten človek je a bol B. Synom alebo šialencom či snáď niečím horším. Môžete ho umlčať ako blázna, môžete ho opľuť a zabiť ako démona, alebo mu môžete padnúť k nohám a nazývať ho Pánom a Bohom. Preskúmal som Písmo, a nevyzerá to tak, že Ježiš bol bláznom – hovorila z neho Božia múdrosť – alebo pod vplyvom démona – privádzal ľudí k Bohu a miloval Boha, to diabol nemôže a nedokáže. A tak zostala len jedna možnosť: je to Boží Syn, nie učiteľ morálky. Vzdal som sa a priznal, že je Boh ( z knihy k Jadru kresťanstva).
Nemôžeme byť indiferentní. Čo urobíš, drahý brat a sestra? Aký postoj zaujmeš k Ježišovi ty?

P. Róbert Režný CSsR

Pamäť

Počas celého veľkonočného obdobia, ale aj počas celého cirkevného roka si Cirkev pri čítaniach zo Svätého Písma pripomína mnohé udalosti z dejín spásy. Či zo starobylých dejín Izraela alebo, ako je to vo veľkonočnom čase, udalosti, ktoré stali pri zrode Cirkvi a jej rozšírenia a pôsobenia medzi národmi Rímskej ríše. Prečo sa tieto udalosti v liturgii slova počas omše pripomínajú?

Dôvody sú rozličné a jedným z nich je aj to, aby sme pamätali, čo Boh vykonal pre spásu a záchranu človeka. Keď totiž človek nepamätá na to čo sa stalo aj v jeho živote, tak to môže byť na jednej strane prejav choroby (demencia,…), ale tiež to môže byť aj to, že človek stráca svoju identitu. Stráca čosi, čo je jeho identitou, totožnosťou – kým je. A tak sa stáva bezprizorný, túla sa. Živorí. Keď človek má domov, vie kde sa môže vrátiť, je to jeho identita. Pamäť je teda ako dom. Od domu meriame vzdialenosti. Keď sa vás niekto spýta, ako je ďaleko do Bratislavy či Košíc, tak mu odpoviete v číslach počet kilometrov, ktoré vedú z vášho domu do Bratislavy alebo Košíc. Všetko sa meria od domu. Je to naša identita.

Preto aj Boh hovorí na mnohých miestach Písma: Pamätaj. Pamätaj na to, čo som vykonal pre teba. Izraeliti si do dnešných čias pri slávení Paschy hovoria podobné slová: Pamätaj, čo Boh vykonal pre nás, že On je jediný Boh. Keď v roku 1948 vznikol novodobý židovský štát, sa do zasľúbenej zeme zo všetkýc h kútov sveta vracali členovia židovského národa. Po mnoho stáročí žili v iných kultúrach, mentalitách, ktoré zaiste ovplyvnili aj ich. Ale to, čo ich spájalo, čo bolo ich identitou, čo ich napokon priviedlo do zasľúbenej krajiny bola viera v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba a pamäť. Čiže to, že nezabudli kým sú.

Pamätaj Európa na svoje korene, odkiaľ si sa zrodila, hovoria často pápeži . Pamätaj, že stojíš na kresťanských koreňoch, že tvojím Spasiteľom nie je ekonomika či nacionalizmus, čo ti dáva identitu, ale je ním osoba Ježiša Krista. A preto je dôležité pamätať. Lebo iba ten má budúcnosť, kto si pamätá minulosť.

P. Róbert Režný CSsR