P. Róbert Režný CSsR

V Biblii je množstvo ľudí, ktorých pokladali za bremeno a chceli sa ich zbaviť: Jozefa Egyptského predali do otroctva jeho rodní bratia, proroka Eliáša prenasledoval kráľ, lebo mu bol výčitkou svedomia, Dávid musel utekať pred kráľom Šaulom, ktorý chorobne na neho žiarlil…Ani sv. Jozef s Pannou Máriou to nemali jednoduché – pred narodením Ježiša sa nenašlo v Betleheme miesto pre nich. A samotný Ježiš? Na kríž ho priviedla nenávisť a závisť náboženských vodcov Izraela.

Ale Biblia nám zároveň hovorí, že tí istí ľudia sa stali darom a požehnaním: Jozef Egyptský zachránil Egypt a vlastnú rodinu pred hladomorom, Dávid sa stal najslávnejší kráľ, ktorý zjednotil Izrael a ktorému Boh prisľúbil potomka, ktorý bude Mesiášom. Panna Mária s Jozefom – títo nepatrní ľudia z malého mestečka Nazareta sa stali svätcami, cez ktorých k nám prišla spása sveta Ježiš Kristus a zároveň ich prosia o pomoc mnohí pokorní ľudia.

A Ježiš? Na kríži sa otvorilo jeho Srdce, v ktorom máme záchranu a útočište. Stal sa darom nebeského Otca a ako hovorí prorok Izaiáš: Jeho ranami sme uzdravení.

Pred pár dňami som viedol duchovnú obnovu pre rehoľné sestry satmárky vo Vrícku – sestry, ktoré si pripomenuli 25. rokov od zloženia svojich rehoľných sľubov a sestry juniorky, ktoré skladali sľuby na jeden rok. Ešte pred samotnou slávnosťou bola omša v rehoľnej kaplnke, kde si počas nej obnovila svoje rehoľné sľuby po 70 rokoch jedna staručká sestra, ktorú museli na omšu priniesť na vozíku. Pre mňa to bol jeden z najsilnejších momentov, aké som kedy zažil, keď nastala chvíľa obnovy sľubov tejto sestry. S plačom, ktorý bol prejavom vďačnosti Bohu za jeho povolanie si povedala Bohu opäť svoje áno. Bola to sila! Sestra, ktorá pretrpela neľahké komunistické časy,  by nič nemenila na svojom rozhodnutí, ktoré dala Bohu pred 70 rokmi. A tak táto sestra je darom, hoci nemohúcim a trpiacim, pre komunitu a rehoľu satmárok vo Vrícku. Koľko Boh dáva darov a milosti, skrze prítomnosť nej a podobných sestier v jej veku, celej komunite cez jej utrpenie a modlitby! To vie len On sám.

Ako sa pozerám na svojich blízkych? Ako na dar či bremeno? Ak dar, chváľme Boha, ak bremeno, prosme Boha, aby zmenil naše srdce a náš pohľad.

P. Róbert Režný CSsR

Ježišovi príbuzní nechápu Ježiša – (Ježiš) vošiel do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa“ (Mk 3,20-21).
Krátke evanjelium, krátka zmienka o postoji Ježišových pokrvných príbuzných osobe Ježiša, svojho príbuzného. Ako to možno chápať? Tí, ktorí mu mali byť najbližší, sú mu tak vzdialení…
V Lukášovom evanjeliu (Lk 2,22-35) je písané o udalosti, ktorá sa stala 40 dni po Ježišovom narodení. Sv. Jozef s Pannou Máriou priniesli malého Ježiša do chrámu, aby ho podľa Mojžišovho zákona predstavili Pánovi. Práve v tomto priestore chrámu mladí manželia stretávajú starca Simeona, ktorému Duch Svätý vnukol, že nezomrie, pokým neuvidí Mesiáša. A tak pohnutý vnuknutím Ducha, Simeon prichádza do chrámu a spoznáva v malom dieťati toho, na koho Izrael a celé ľudstvo tak čakali. A v tých radostných chvíľach Simeon povie Márii čosi veľmi zvláštne: „ On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať….“
Na tieto slová proroctva je potrebné pamätať, keď čítame správu o postoji Ježišových pokrvných príbuzných k nemu. Podľa tohto proroctva k Ježišovej osobe budú rôzné postoje, ktoré si budú odporovať. Ježiš bude kameňom úrazu pre veľa ľudí. A bude to trvať až do konca čias. Aj za Ježišovho života ho vyhľadávali mnohí ľudia – cítili, že je to niekto viac ako prorok, či učiteľ Zákona. Ale boli aj takí ľudia, ktorí ho odmietali ( časť farizejov, saduceji,…). Ale aj v rámci Ježišovej rodiny boli ľudia, ktorí ho nechápali: čo to hovorí, čo robí? A tak nečudo, že na Ježišovej osobe sa láme aj naša viera či neviera. Môžeme ho buď prijať ako svojho Pána a Spasiteľa, alebo odmietnuť.
Írsky spisovateľ C.S. Lewis, autor slávnej Kroniky Narnie, ako mladý človek upadol do tmy ateizmu. Neskôr pod vplyvom ďalšieho významného spisovateľa J.R. Tolkiena, autora Pána prsteňov, horlivého katolíka, prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Neskôr o tom napísal toto:
Nerád by som bol, aby niekto povedal o Ježišovi tú najviac nerozumnú vec, ktorú som o ňom počul: „Dokážem Ježiša brať ako veľkého učiteľa morálky, ale nemôžem prijať jeho výrok, že je Bohom.“ Toto by sme nikdy nemali hovoriť. Niekto, kto by bol len človekom a zároveň hovoril takéto veci ako Ježiš hovoril, by nemohol byť veľkým učiteľom morálky. Bol by buď šialenec – podobne ako človek, ktorý o sebe tvrdí, že je varené vajíčko – alebo satan zrodený v pekle. Musíme si vybrať. Ten človek je a bol B. Synom alebo šialencom či snáď niečím horším. Môžete ho umlčať ako blázna, môžete ho opľuť a zabiť ako démona, alebo mu môžete padnúť k nohám a nazývať ho Pánom a Bohom. Preskúmal som Písmo, a nevyzerá to tak, že Ježiš bol bláznom – hovorila z neho Božia múdrosť – alebo pod vplyvom démona – privádzal ľudí k Bohu a miloval Boha, to diabol nemôže a nedokáže. A tak zostala len jedna možnosť: je to Boží Syn, nie učiteľ morálky. Vzdal som sa a priznal, že je Boh ( z knihy k Jadru kresťanstva).
Nemôžeme byť indiferentní. Čo urobíš, drahý brat a sestra? Aký postoj zaujmeš k Ježišovi ty?

P. Róbert Režný CSsR

Počas celého veľkonočného obdobia, ale aj počas celého cirkevného roka si Cirkev pri čítaniach zo Svätého Písma pripomína mnohé udalosti z dejín spásy. Či zo starobylých dejín Izraela alebo, ako je to vo veľkonočnom čase, udalosti, ktoré stali pri zrode Cirkvi a jej rozšírenia a pôsobenia medzi národmi Rímskej ríše. Prečo sa tieto udalosti v liturgii slova počas omše pripomínajú?

Dôvody sú rozličné a jedným z nich je aj to, aby sme pamätali, čo Boh vykonal pre spásu a záchranu človeka. Keď totiž človek nepamätá na to čo sa stalo aj v jeho živote, tak to môže byť na jednej strane prejav choroby (demencia,…), ale tiež to môže byť aj to, že človek stráca svoju identitu. Stráca čosi, čo je jeho identitou, totožnosťou – kým je. A tak sa stáva bezprizorný, túla sa. Živorí. Keď človek má domov, vie kde sa môže vrátiť, je to jeho identita. Pamäť je teda ako dom. Od domu meriame vzdialenosti. Keď sa vás niekto spýta, ako je ďaleko do Bratislavy či Košíc, tak mu odpoviete v číslach počet kilometrov, ktoré vedú z vášho domu do Bratislavy alebo Košíc. Všetko sa meria od domu. Je to naša identita.

Preto aj Boh hovorí na mnohých miestach Písma: Pamätaj. Pamätaj na to, čo som vykonal pre teba. Izraeliti si do dnešných čias pri slávení Paschy hovoria podobné slová: Pamätaj, čo Boh vykonal pre nás, že On je jediný Boh. Keď v roku 1948 vznikol novodobý židovský štát, sa do zasľúbenej zeme zo všetkýc h kútov sveta vracali členovia židovského národa. Po mnoho stáročí žili v iných kultúrach, mentalitách, ktoré zaiste ovplyvnili aj ich. Ale to, čo ich spájalo, čo bolo ich identitou, čo ich napokon priviedlo do zasľúbenej krajiny bola viera v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba a pamäť. Čiže to, že nezabudli kým sú.

Pamätaj Európa na svoje korene, odkiaľ si sa zrodila, hovoria často pápeži . Pamätaj, že stojíš na kresťanských koreňoch, že tvojím Spasiteľom nie je ekonomika či nacionalizmus, čo ti dáva identitu, ale je ním osoba Ježiša Krista. A preto je dôležité pamätať. Lebo iba ten má budúcnosť, kto si pamätá minulosť.

P. Róbert Režný CSsR

Možno si poviete: Divná otázka na začiatok! Ale pozrime sa na to bližšie. Každý veriaci kresťan vie, čo znamená advent a o čom sú Vianoce: advent je očakávanie slávenia prvého príchodu Ježiša Krista na túto zem spred 2000 rokov a zároveň pripomenutie si aj toho, že zároveň očakávame aj druhý príchod Ježiša na konci čias a čas Vianoc je o tom, že Boh splnil svoj prísľub, že pošle na svet Mesiáša, ktorý vykúpi každého človeka. Takže, čo ďalej? Končím s týmto článkom alebo pokračujem? Skúsim druhú možnosť.

V tomto období sú obchody plné tých ľudí, ktorí sa snažia nakúpiť rozličný tovar na sviatky a zabezpečiť tak seba a rodinu, aby nikomu nič nechýbalo, či aby sme potešili niekoho, koho máme radi. Priznám sa, že keď idem do supermarketu najmä v tomto čase, tak zovšadiaľ na človeka dobiedza hlasná hudba kolied či iných piesní a nervozita ľudí, ktorí sú tam so mnou dá doslova krájať. Aj mňa neraz chytí takáto nervozita a čím som dlhšie na nákupoch, tým som radšej, keď zaplatím a odchádzam preč. Potom som naplnený všeličím možným, len nie pokojom. Do srdca totiž vstúpil nepokoj.

Ježiš hovorí: Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil…Preto bdejte celý čas a modlite sa…(porov. Lk 21,34.36). Dobre si zapamätajme tieto slová. Ježiš totiž dobre vie, že ak naše srdce pohltia starosti o tento svet, vyhasí sa v ňom túžba po Ňom. Miesto, ktoré v srdci patrí Bohu, nahradí všeličo možné. Toto je dôležité: modlitba a bdenie nám pomôžu roznecovať túžbu po Bohu.

Pamätám si, že jeden miništrant u nás v Podolínci, ktorý chodieva dosť pravidelne na omše, chýbal v našom kostole asi tak dva týždne. Bol kdesi odcestovaný. Keď teda prišiel do sakristie, namiesto klasického katolíckeho pozdravu, ktorý poctivo hovorí každý krát, keď sa stretne s kňazmi, povedal: Tak čo, chýbal som vám?

Nenechajme v sebe vyhasiť túžbu po Ježišovom príchode, akési neustále slávenie Vianoc nášho života, ako aj to, aby nám Ježiš stále chýbal, kým nespočinieme v Ňom a s Ním. Je tu však aj druhý rozmer: nielen my túžime po Ježišovi, ale predovšetkým Ježiš túži po nás, aby sme boli s ním – tak ako to povedal pri Poslednej večeri v rozlúčkovej reči: Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu…(Jn 17,24).  To je vyjadrenie Božej túžby po nás a lásky k nám.

A o tom je advent aj Vianoce.

P. Róbert Režný CSsR