P. Róbert Režný CSsR

Jubilejný rok Matky Ustavičnej pomoci

 

Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi) slávi od 27. júna 2015 Jubilejný rok Matky Ustavičnej pomoci, ktorý potrvá do 27. júna 2016. Dôvodom pre slávenie tohto Jubilea je 150. výročie odovzdávania tejto ikony Matky Ustavičnej pomoci pápežom bl. Piusom IX. redemptoristom so slovami: „Urobte ju známou“. Od toho času redemptoristi pri ohlasovaní hojného vykúpenia, ktoré je charizmou tejto rehole, prinášajú pri svojich apoštolských prácach Matku Ustavičnej pomoci všade tam, kde vkročia. Ale nielen to: sama Božia Matka ich sprevádza svojim materským orodovaním a pomocou pri ich práci. Pozrime sa preto bližšie na to, aké je pozadie a význam tejto ikony a význam tohto Jubilejného roka.

História ikony

Ikona Matky Ustavičnej pomoci pochádza pravdepodobne z 15. storočia, ale nikto presne nevie, kedy bola namaľovaná a kto je jej autorom. Niektorí vedci si myslia, že ikona bola namaľovaná podľa ešte staršej ikony zvanej Hodegetria, čo znamená „Sprievodca“ alebo „Ukazovateľ cesty“, ktorá bola zničená v r. 1453 pri dobytí Konštantínopolu.

Je namaľovaná na doske, temperovou technikou. Na zlatom podklade (symbol neba alebo Ducha Svätého) vyniká postava Panny Márie, ktorá drží v náručí na ľavej ruke Dieťa Ježiša. Tvár Panny Márie je oválna, pšeničnej farby, olivové oči, čierne obočie, jemný nos, malé ústa, dlhé prsty. Je to východný typ ženskej krásy. Tunika má červenú farbu s dlhými priliehavými  rukávmi. Na krku a predlaktí je lemovaná zlatom. Azúrovo modrý plášť( symbol viery) a mantila (časť odevu, ktorý nosia ženy okolo krku a cez ramená, prípadne ho majú prehodený cez hlavu) sú taktiež pretkávané zlatom. Dieťa Ježiš má gaštanové vlasy a trochu neproporcionálnu postavu. Oblečenú má zelenú tuniku (symbol božstva), prepásanú červeným pásom. Plášť Dieťaťa je hnedý (symbol človečenstva) a všetky šaty sú pretkávané zlatom. Osemcípa hviezda uprostred hlavy na Máriinej mantile bola pridaná neskôr ako symbol, ktorý vystihuje, že Mária je tou hviezdou, ktorá nás vedie k Ježišovi. Aureola okolo hlavy je s motívmi bodiek a kvetov, ktoré sú typické pre grécku školu. Postavy po oboch stranách Ježiša a Márie, sú podľa gréckych písmen, ktoré postavy identifikujú, archanjeli Gabriel a Michal. Vpravo stojaci Gabriel nesie kríž a štyri klince. Michal, stojaci naľavo, drží nádobu plnú octu, kopiju a trstinu so špongiou.

Hoci presne nepoznáme pôvod ikony, dobre poznáme jej ďalšie osudy, a to priamo z ikony. Pergamen, ktorý je jej súčasťou, hovorí, ako sa ikona dostala do Ríma, kde sa dodnes originál nachádza. Podľa tohto záznamu obraz ukradol z ostrova Kréta, kde bol obraz uctievaný, jeden obchodník, ktorého jeho cesty doviedli do Ríma, kde náhle ochorel. Keď zomieral, vyrozprával svoj príbeh priateľovi, Rimanovi, ktorý sa oňho staral počas choroby. Obraz ostal u neho istú dobu. Neskôr bol umiestnený, podľa výsloveného priania Panny Márie, ktorá sa vo sne zjavila jeho dcére a nazvala svoj obraz obrazom Matky Ustavičnej pomoci, v kostole, ktorý sa nachádzal medzi bazilikami Santa Maria Maggiore a San Giovani Laterano. Bol to kostol sv. Matúša. Takto sa obraz dostal 27. marca 1499 do opatery augustiánov, ktorý spravovali tento chrám. Tu sa zároveň začína verejný kult Matky Božej s titulom Ustavičnej pomoci, ktorej ikona bola vo Večnom meste nazývaná aj Madonou sv. Matúša. Od tohto času až do zničenia kostola za čias Napoleona, sa stal chrám sv. Matúša pútnickým chrámom Božej Matky. Posledný predstavený otec Filip Crene spolu s niekoľkými spolubratmi zostal až do konca pri chráme. Medzi nimi bol aj brat Augustín Orsetti.

Augustiniáni sa presťahovali po zničení chrámu sv. Matúša na príkaz Napoleona r. 1799,  do chrámu Matky Božej in Posterula.  Spolu s nimi bola premiestnená aj ikona, čo ju neskôr zachránilo pred zničením. Po mnohých rokoch sa istý mladý Riman menom Michaele Marchi stretol so spomínaným bratom Orsettim. Ten mu prezradil históriu ikony nachádzajúcej sa v súkromnej kaplnke augustiniánov v Posterula, ukrytej pred očami ľudí. Neskôr, v roku 1853 prichádzajú redemptoristi do Ríma hľadajú vhodné miesto na vybudovanie kláštora, v ktorom majú bývať najvyšší predstavení rehole. Po dlhom hľadaní a modlitbách vybrali miesto pri via Merulana, presne tam, kde kedysi stál chrám sv. Matúša. Keď si ho prezerali, našli ruiny starého kostola. Skúmajúc históriu zistili, že to bol kostol sv. Matúša, v ktorom bol zázračný obraz. Všetko však bolo preč. Postavili teda nový kláštor a chrám, ktorý zasvätili sv. Alfonzovi. V roku 1862 sa počas priateľského rozhovoru hovorilo o tom, že v predchádzajúcom chráme bola uctievaná ikona pochádzajúca z Východu, ktorá upadla do zabudnutia. Medzi rozprávajúcimi bol aj páter Marchi, ktorý sa medzičasom stal redemptoristom. Ten k údivu všetkých hovoril o svojich stretnutiach a rozhovoroch so starým bratom Orsettím. Najvyšší predstavený redemptoristov, páter Mikuláš Mauron, sa nakoniec po troch rokoch v r. 1865 vybral k Svätému Otcovu bl. Piusovi IX. a prosil o darovanie ikony, ktorá sa nachádzala v kaplnke otcov augustiniánov in Posterula. Svätý Otec žiadal dokument objasňujúci históriu ikony. Po krátkom čase sa prichýlil ku prosbe predstavených Kongregácie redemptoristov. Augustiniáni ikonu daroval, žiadajúc len jej vernú kópiu, ktorú si chceli nechať vo svojej kláštornej kaplnke. Dňa 26. júna 1866 bola slávnostne korunovaná dekanom vatikánskej kapituly. Z tejto doby sú s obrazom spojené koruny zo zlata a drahých kameňov.

Rozšírenie úcty

Pius IX. však nedal redemptoristom túto ikonu len ako dar, ale zveril im aj výslovne úlohu: „Rozšírte úctu k Matke Ustavičnej pomoci po celom svete“. Nie je to napísané v dokumentoch ani v domácej kronike domu, ale je to ústna tradícia medzi redemptoristami. O tom, že si túto úlohu vzali k srdcu, však svedčí rozšírenie obrazu po celom svete. V r. 1876 generálny predstavený P. Mauron napísal: „Všetci členovia našej kongregácie prijali s veľkým nadšením túto najmilšiu pobožnosť, z ktorej aj ja sám mám veľkú radosť.“

Spolu s rastom kongregácie sa rozrastala aj úcta k ikone, či už priestorovo, ale aj čo do foriem zbožnosti. Dňa 27. marca 1871 vzniklo pri chráme sv. Alfonza pre všetkých ctiteľov Matky Ustavičnej pomoci Bratstvo Matky Ustavičnej pomoci. Toto bratstvo bolo v roku 1876 premenované na Arcibratstvo , ktoré sa rozšírilo po celom svete. Redemptoristi vybudovali viac ako 100 chrámov zasvätených Matke Ustavičnej pomoci a počas misií a rekolekcií priniesli ikonu aj do mnohých iných chrámov.

Významným medzníkom bolo zavedenie novej pobožnosti k Matke Božej v chráme sv. Alfonza v Saint Louis (USA) v roku 1928, nazvanú neskôr Ustavičná novéna. Každú utorok bola novéna zložená z kázne, piesní a prosieb, ako aj ľuďmi písaných poďakovaní. V súčasnosti existujú bohaté opisy milostí, rozprávajúce o väčších i menších udalostiach z oblasti uzdravení a obrátení, ktoré sú považované za pravdivé.

Význam ikony a Jubilejného roka

Máriin pohľad je upriamený na nás, ale jej ruky držia Ježiša. Pri byzantských ikonách nikdy nie je Mária znázornená bez Ježiša, pretože Ježiš je hlavnou skutočnosťou viery. Ježiš nepozerá ani na nás, ani na Máriu. Hoci sa vinie k svojej Matke, pozerá iným smerom, na niečo, čo my nevidíme. To niečo spôsobilo, že sa rýchlo utieka k svojej Matke, takže jeden z jeho sandálov mu takmer spadol z nohy. Hľadá u nej ochranu a lásku. Ježiš videl, čo ho čaká – utrpenie a smrť. Je Bohom, ale zároveň aj človekom a preto sa hrozí ťažkej budúcnosti. Mária ho nemôže uchrániť od utrpenia, ale dáva mu svoju lásku a útechu. Jej ruky nezovierajú ruky Syna v ochrannom zovretí, ale zostávajú otvorené. Pozývajú nás, aby sme vložili ruky do jej rúk a spojili sa s Ježišom. A to je hlavné posolstvo a význam nielen tohto Jubilejného roka, ale aj ikony vôbec.

Svätá Stolica obdarila redemptoristov možnosťou získať pri príležitosti slávenia tohto Roka úplné odpustky v redemptoristických kostoloch, ale aj pre každého veriaceho, ktorý je chorý a nevládny aj doma, ak sa u neho nachádza obraz Matky Ustavičnej pomoci. V takom prípade, ak sa chorý a nevládny človek prosí o Božie milosrdenstvo prostredníctvom Márie v Jubilejnom roku a spojí svoje utrpenie s utrpením Pána a zároveň sa pomodlí na úmysel Sv. Otca, môže získať odpustky každý deň.

Matka Ustavičnej pomoci, oroduj za nás!

P. Róbert Režný CSsR

Svedectvo o mojom rehoľnom povolaní

V Cirkvi sme začali 1. adventnou nedeľou prežívať Rok zasväteného života, ktorý vyhlásil Sv. Otec František. V kontexte tohto Roka, chcel by som sa teda s vami podeliť o moje svedectvo – čo to znamená byť rehoľník, o ceste k povolaniu a o prežívaní zasvätenia v reholi redemptoristov, ktorej som členom.

Predpokladám, že ma poznáte aspoň z videnia – niekedy mám sv. omše v našom budmerickom chráme či spovedám a to vtedy, keď sa mi podarí prísť domov na dovolenku alebo pri iných príležitostiach.  Možno ste si niekedy aj položili otázku: ako sa stal rehoľníkom – redemptoristom a čo tomu predchádzalo?

Moje rehoľné a samozrejme aj kňazské povolanie začalo volaním – tak ako je to napokon v koreni slova po-volanie – a to nie hocičím, ale niekým. Našim Pánom. Pán má od večnosti svoj plán s každým z nás, tak ako to v liste Efezanom hovorí aj sv. Pavol. Niekoho volá do manželstva, niekoho do slobodného stavu, niekoho k zasvätenému životu alebo kňazstvu. Je to tajomstvo. Ale toto tajomstvo odkrývame celý život, presne tak, ako to odkryla aj Panna Mária, čo vlastne znamená byť matkou Mesiáša, ktorý zachráni celý svet. Volanie patriť mu, nielen krstným zasvätením, ktoré nás neodlučiteľne spája s Bohom, prehlbujeme, ako som to vyššie napísal, svojím životným povolaním.

A tak toto po-volanie som vnímal, hoci detským rozumom, už ako dieťa. Cítil som, že pri oltári, kde som miništroval, sa deje čosi tajomné a krásne. Boh sa nám dáva v Eucharistii, lebo nás miluje. A tak som už vtedy cítil, že by som raz chcel byť kňazom, ktorý bude iným prinášať radosť z prijatia Krista. Samozrejme, postupne tak ako som dospieval sa táto túžba prekrývala s inými túžbami, ktoré sú vlastné dospievajúcim – byť úspešný, mať rodinu, byť s priateľmi…Teda niečo, kde je ľahké zabudnúť na to, čo som predtým vnímal. Keby mi vtedy niekto povedal, že bude rehoľníkom a kňazom, asi mu neuverím, hoci viem, že napr. moja babka sa za mňa modlia, aby som bol kňazom (čo dokáže modlitba!).  Ale viem, že kdesi tam v hĺbke srdca, som vnímal, že Boh je pri mne, aj keď ja zrovna naňho nemyslím. Prelom v mojom živote nastal na strednej škole. Už počas základnej školy sme chodili často na Staré Hory, známe mariánske pútnické miesto pri B.Bystrici, s ktorým ma spája aj to, že sme tam prechodne rok bývali. Tam som mal aj prvé sv. prijímanie a po dlhých rokoch aj kňazskú vysviacku. (Náhoda? Myslím, že nie.) Na Starých Horách som sa prvýkrát stretol s redemptoristami, ktorí spravovali túto farnosť. Potom som sa dostal ku životopisu sv. Gerarda, redemptoristu, ktorá ma veľmi oslovila. Vnímam, že  to boli prvé náznaky toho, že čosi sa bude diať. Po smrti mojej babky (ďalšia „náhoda“) na konci tretieho ročníka na strednej som pocítil, že ktosi sa prihovára veľmi jasne môjmu srdcu. Neviem to popísať, musí to človek prežiť, ako vôbec celý príbeh povolania. To prihováranie bolo volanie Boha, aby som nasmeroval svoj zrak k Nemu. Bol to chaos, ktorý vtedy vládol v mojom srdci, aj som chcel ísť za Kristom, aj nie. Pomohol mi, dnes už jezuitský páter Ján Benkovský, ktorému som sa zveril, čo prežívam. A on ma nasmeroval k jezuitom do Trnavy, kde som chodil na duchovné vedenie k P. Šuppovi, magistrovi novicov a stretával som sa s jezuitskými novicmi, ktorých on viedol. Tak som rozpoznával, že viac ako k dieceznému kňazstvu ma to ťahá k rehoľnému životu – žiť spoločenstvo. Ďalším krokom k rehoľnému povolaniu bolo to, že vtedajší p. farár Gáborík má skontaktoval a zoznámil s p. Alojzom Zamkovským, ktorý býval v Budmericiach. P. farárovi som sa totiž taktiež zdôveril s  tým, čo je a začal som vnímať, tak ako on, že najviac sa k môjmu rozpoznávania povolania hodia redemptoristi. Pán Zamkovský, ktorý bol známym niekoľkým pátrom z tejto rehole ma nakontaktoval na P. Janoka, predstaveného v Bratislave u redemptoristov, za ktorým som chodil dosť často počas posledného roka na strednej škole, pretože som študoval v Bratislave, tak to nebolo od ruky. Tam som sa viac a viac vhĺbil do charizmy rehole, ktorou je hlásať evanjelium chudobným, najmä cez konanie ľudových misií vo farnostiach, podľa vzoru sv. Alfonza, zakladateľa redemptoristov. Spoznal som komunitu bohoslovcov, ktorá ma rada prijala medzi seba a našiel som si tam hneď aj priateľov. A začal som vnímať, že sa tam cítim medzi nimi dobre a že aj ja by som chcel patriť medzi nich.

Veľmi mi pomohlo pri stále pretrvávajúcej neistote, či skutočne je tam moje miesto, slovo vtedajšieho viceproviniciála P. Bezáka, ktorý mi pri rozhovore povedal toto: „100% istotu nebudeš nikdy mať, ale stačí, že bude 1% presahovať nad 50%  a ostatné už doplní Boh.“ Táto veta bola pre mňa rozhodujúcim svetlom pri mojom rozhodovaní. A dnes po vyše 15 rokoch v reholi viem, že som sa rozhodol správne. Zasvätiť sa Bohu sľubmi čistoty, poslušnosti a chudoby v charizme redemptoristov bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré som mohol vtedy v tom čase urobiť. Samozrejme, nežijem bezproblémovo- nemôžeme byť naivní – aj ja mám svoje chyby, aj spolubratia majú svoje chyby, ale sme na ceste do neba a práve to, že žijem v rehoľnom spoločenstve ma ťahá práve tým smerom. Pretože má to učí odpúšťať, odoprieť si niečo, alebo naopak sa veľmi tešiť a radovať so spolubratmi – aj to škola Ježiša Krista.  A to čo robíme, nielen cez misie, aj cez inú pastoráciu (spravovanie farnosti, obnovy, duchovné cvičenia…), má robí šťastným.

O svojom povolaní by som mohol písať ešte dlho, bolo tam ešte niekoľko zaujímavých momentov, ako som rozpoznával moje povolanie, ale to už by bolo dlho aj pre ctihodného čitateľa, takže zakončím vetou, ktorú povedal Ježiš Kristus: „Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu, alebo bratov, alebo rodičov, alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život“ (Lk 18,29-30). Nech sa tak stane.

P. Róbert Režný CSsR

Sv. Otec a pesimizmus v Európe

Svätý Otec na nedávnom stretnutí v Štrasburgu v Rade Európy povedal okrem iného aj tieto slová: „Máme dnes pred očami obraz Európy zranenej mnohými skúškami minulosti, ako aj súčasnými krízami, Európu, ktorá, zdá sa, už viac nie je schopná čeliť im s vitalitou a energiou ako kedysi. Európu tak trochu unavenú a pesimistickú, ktorá sa cíti byť v obliehaní novosťami, ktoré pochádzajú z iných kontinentov. Môžeme sa Európy opýtať: Kde je tvoja životná sila? Kde je to prahnutie po ideáloch, ktoré oživovalo tvoje dejiny a urobilo ich veľkolepými? Kde je tvoj smäd po pravde, ktorý si doposiaľ s nadšením komunikovala svetu?“ (25.november 2014). Áno, ktosi to povedal nahlas: Európa je unavená, vyčerpaná. Zameraná na seba. Je to pravda. Ale zároveň to nie je problém len štátov a politikov, ale aj často aj lokálnych Cirkvi v Európe, ktoré zápasia s úbytkom veriacich a marginalizáciou v spoločnosti. Čo s tým? Máme nariekať a lamentovať, že všetko je nanič? Byť pesimisti? Zamerať sa len na obranu pred tými, čo nám chcú ublížiť? NIE. To by bola chyba. Naša sila je Evanjelium, ktorým je Kristus. Odpoveď dáva opäť Sv. Otec František vo svojej exhortácii Evangelii Gaudium: „Radosť evanjelia nám nikto a nič nebude môcť vziať (porov. Jn 16,22). Všetky zlá tohto sveta – aj tie, ktoré sa týkajú Cirkvi – nemôžu ospravedlniť zmenšenie nášho úsilia a nášho zápalu. Považujme ich za výzvy na rast. Naša viera má pred sebou výzvu vycítiť víno, na ktoré môže byť premenená voda, a objaviť zrno, ktoré rastie uprostred kúkoľa…Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Ako vyhlásil sv. Ján XXIII.: Musíme nesúhlasiť s týmito prorokmi nešťastia, ktorí ohlasujú stále len to najhoršie, akoby už hrozil koniec sveta. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal sv. Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti (2 Kor 12,9). Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času. (porov. EG 84,85).“ Toľko Sv. Otec.

Naša sila je v Kristovi a to je dôvod prežívanej kresťanskej nádeje, keď stojíme oproti zlu, ktoré nás oberá o silu. Nesmieme byť naivní, nevidieť zlo a prehliadať ho, ale naša sila je Kristus, dôvod našej radosti a Víťaz nad zlom v akejkoľvek podobe.

P. Róbert Režný CSsR

Znamenia Roku zasväteného života

Pred nejakým časom, tu na východnom Slovensku, kde teraz pôsobím, sa stalo, že istá žena nastúpila do autobusu a pýta si lístok. Nasleduje šoférova otázka: „Kde?“ Žena hovorí: „Na ruku“. Vodič autobusu pokračuje: „Ja sa pýtam: kde to bude?“. Dotyčná žena odpovedá: „Na svadbu“. Šofér už stráca trpezlivosť: „Ja sa Vás pýtam, kde bude tá svadba?!“ A žena dobromyseľne hovorí: „Keď bude pekne, tak vonku, keď bude pršať, tak dnu.“

Tento úsmevný príbeh nám hovorí aj o tom, ako si nevieme niekedy porozumieť. Hovoríme rovnakou rečou, žijeme v tom istom kraji a predsa… Ježiš Kristus žil medzi svojimi rodákmi, poznali ho a predsa… „Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4,22), hovoria Nazaretčania vo chvíli, keď k nim zavíta Ježiš. „Veď ho poznáme od detstva! Čo to znamená, kým sa robí?“

Prišiel medzi svojich a predsa ho nepoznali, hovorí evanjelista sv. Ján (porov. Jn 1, 11). Boží Syn sa stal človekom, prijal identitu Hebreja, hovoril tým istým jazykom ako tisíce iných ľudí a predsa… Ako môže byť naše srdce vzdialené od toho, čo nám Boh chce povedať! Vnímame znamenia čias? Znamenia, ktoré nám Boh posiela aj v Cirkvi?

Rok 2015, ako oznámil Svätý Otec František vlani 29. novembra na stretnutí s rehoľníkmi, bude Rokom zasväteného života. Jeho slávnostné otvorenie je plánované už na október 2014, v súvislosti s 50. výročím publikovania koncilového dekrétu Perfectae caritatis o obnove rehoľného života, a ukončený by mal byť 21. novembra 2015, vo Svetový deň „Pro orantibus“, venovaný klauzúrnym komunitám.

Čo nám to má povedať? Vnímajme, že sa to nedeje náhodou. Rehoľníci sú znameniami tej skutočnosti, ktorá nepominie, ba ktorá sa naplní na konci čias: Božej zvrchovanej moci. Svojimi sľubmi čistoty, chudoby a poslušnosti poukazujú na realitu, ktorá sa stane skutočnosťou: Božie kráľovstvo, ktoré je už teraz medzi nami, zvíťazí. Lebo Ježiš je Pán. Keď teda uvidíte kdesi na ulici alebo v kostoloch, nemocniciach, školách rehoľníkov a rehoľnice vnímajte, že Boh k vám hovorí o tom, že vo večnosti sa ľudia už nebudú vydávať ani ženiť, lebo ich jedinou dokonalou láskou bude Pán, že jediným bohatstvom pre človeka bude Pán a že vo večnosti sa bude plniť Božia vôľa celá.  Po ničom inom človek  nebude túžiť, len chváliť Pána. A práve to už môžeme zakusovať my všetci už teraz a tu – aj keď nedokonale, v únave, v bolestiach, krížoch, ale aj v radostiach, úspechoch a pokoji, ktorý prichádza od Pána. Božie kráľovstvo je už tu a teraz… Boh pre svoj ľud pripravil veľkolepú budúcnosť a nenecháva nás bez znamení o tejto skutočnosti. Aj o tom bude práve tento mimoriadny Rok.

P. Róbert Režný CSsR