P. Róbert Režný CSsR

Svedectvo o mojom rehoľnom povolaní

V Cirkvi sme začali 1. adventnou nedeľou prežívať Rok zasväteného života, ktorý vyhlásil Sv. Otec František. V kontexte tohto Roka, chcel by som sa teda s vami podeliť o moje svedectvo – čo to znamená byť rehoľník, o ceste k povolaniu a o prežívaní zasvätenia v reholi redemptoristov, ktorej som členom.

Predpokladám, že ma poznáte aspoň z videnia – niekedy mám sv. omše v našom budmerickom chráme či spovedám a to vtedy, keď sa mi podarí prísť domov na dovolenku alebo pri iných príležitostiach.  Možno ste si niekedy aj položili otázku: ako sa stal rehoľníkom – redemptoristom a čo tomu predchádzalo?

Moje rehoľné a samozrejme aj kňazské povolanie začalo volaním – tak ako je to napokon v koreni slova po-volanie – a to nie hocičím, ale niekým. Našim Pánom. Pán má od večnosti svoj plán s každým z nás, tak ako to v liste Efezanom hovorí aj sv. Pavol. Niekoho volá do manželstva, niekoho do slobodného stavu, niekoho k zasvätenému životu alebo kňazstvu. Je to tajomstvo. Ale toto tajomstvo odkrývame celý život, presne tak, ako to odkryla aj Panna Mária, čo vlastne znamená byť matkou Mesiáša, ktorý zachráni celý svet. Volanie patriť mu, nielen krstným zasvätením, ktoré nás neodlučiteľne spája s Bohom, prehlbujeme, ako som to vyššie napísal, svojím životným povolaním.

A tak toto po-volanie som vnímal, hoci detským rozumom, už ako dieťa. Cítil som, že pri oltári, kde som miništroval, sa deje čosi tajomné a krásne. Boh sa nám dáva v Eucharistii, lebo nás miluje. A tak som už vtedy cítil, že by som raz chcel byť kňazom, ktorý bude iným prinášať radosť z prijatia Krista. Samozrejme, postupne tak ako som dospieval sa táto túžba prekrývala s inými túžbami, ktoré sú vlastné dospievajúcim – byť úspešný, mať rodinu, byť s priateľmi…Teda niečo, kde je ľahké zabudnúť na to, čo som predtým vnímal. Keby mi vtedy niekto povedal, že bude rehoľníkom a kňazom, asi mu neuverím, hoci viem, že napr. moja babka sa za mňa modlia, aby som bol kňazom (čo dokáže modlitba!).  Ale viem, že kdesi tam v hĺbke srdca, som vnímal, že Boh je pri mne, aj keď ja zrovna naňho nemyslím. Prelom v mojom živote nastal na strednej škole. Už počas základnej školy sme chodili často na Staré Hory, známe mariánske pútnické miesto pri B.Bystrici, s ktorým ma spája aj to, že sme tam prechodne rok bývali. Tam som mal aj prvé sv. prijímanie a po dlhých rokoch aj kňazskú vysviacku. (Náhoda? Myslím, že nie.) Na Starých Horách som sa prvýkrát stretol s redemptoristami, ktorí spravovali túto farnosť. Potom som sa dostal ku životopisu sv. Gerarda, redemptoristu, ktorá ma veľmi oslovila. Vnímam, že  to boli prvé náznaky toho, že čosi sa bude diať. Po smrti mojej babky (ďalšia „náhoda“) na konci tretieho ročníka na strednej som pocítil, že ktosi sa prihovára veľmi jasne môjmu srdcu. Neviem to popísať, musí to človek prežiť, ako vôbec celý príbeh povolania. To prihováranie bolo volanie Boha, aby som nasmeroval svoj zrak k Nemu. Bol to chaos, ktorý vtedy vládol v mojom srdci, aj som chcel ísť za Kristom, aj nie. Pomohol mi, dnes už jezuitský páter Ján Benkovský, ktorému som sa zveril, čo prežívam. A on ma nasmeroval k jezuitom do Trnavy, kde som chodil na duchovné vedenie k P. Šuppovi, magistrovi novicov a stretával som sa s jezuitskými novicmi, ktorých on viedol. Tak som rozpoznával, že viac ako k dieceznému kňazstvu ma to ťahá k rehoľnému životu – žiť spoločenstvo. Ďalším krokom k rehoľnému povolaniu bolo to, že vtedajší p. farár Gáborík má skontaktoval a zoznámil s p. Alojzom Zamkovským, ktorý býval v Budmericiach. P. farárovi som sa totiž taktiež zdôveril s  tým, čo je a začal som vnímať, tak ako on, že najviac sa k môjmu rozpoznávania povolania hodia redemptoristi. Pán Zamkovský, ktorý bol známym niekoľkým pátrom z tejto rehole ma nakontaktoval na P. Janoka, predstaveného v Bratislave u redemptoristov, za ktorým som chodil dosť často počas posledného roka na strednej škole, pretože som študoval v Bratislave, tak to nebolo od ruky. Tam som sa viac a viac vhĺbil do charizmy rehole, ktorou je hlásať evanjelium chudobným, najmä cez konanie ľudových misií vo farnostiach, podľa vzoru sv. Alfonza, zakladateľa redemptoristov. Spoznal som komunitu bohoslovcov, ktorá ma rada prijala medzi seba a našiel som si tam hneď aj priateľov. A začal som vnímať, že sa tam cítim medzi nimi dobre a že aj ja by som chcel patriť medzi nich.

Veľmi mi pomohlo pri stále pretrvávajúcej neistote, či skutočne je tam moje miesto, slovo vtedajšieho viceproviniciála P. Bezáka, ktorý mi pri rozhovore povedal toto: „100% istotu nebudeš nikdy mať, ale stačí, že bude 1% presahovať nad 50%  a ostatné už doplní Boh.“ Táto veta bola pre mňa rozhodujúcim svetlom pri mojom rozhodovaní. A dnes po vyše 15 rokoch v reholi viem, že som sa rozhodol správne. Zasvätiť sa Bohu sľubmi čistoty, poslušnosti a chudoby v charizme redemptoristov bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré som mohol vtedy v tom čase urobiť. Samozrejme, nežijem bezproblémovo- nemôžeme byť naivní – aj ja mám svoje chyby, aj spolubratia majú svoje chyby, ale sme na ceste do neba a práve to, že žijem v rehoľnom spoločenstve ma ťahá práve tým smerom. Pretože má to učí odpúšťať, odoprieť si niečo, alebo naopak sa veľmi tešiť a radovať so spolubratmi – aj to škola Ježiša Krista.  A to čo robíme, nielen cez misie, aj cez inú pastoráciu (spravovanie farnosti, obnovy, duchovné cvičenia…), má robí šťastným.

O svojom povolaní by som mohol písať ešte dlho, bolo tam ešte niekoľko zaujímavých momentov, ako som rozpoznával moje povolanie, ale to už by bolo dlho aj pre ctihodného čitateľa, takže zakončím vetou, ktorú povedal Ježiš Kristus: „Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu, alebo bratov, alebo rodičov, alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život“ (Lk 18,29-30). Nech sa tak stane.

P. Róbert Režný CSsR

Sv. Otec a pesimizmus v Európe

Svätý Otec na nedávnom stretnutí v Štrasburgu v Rade Európy povedal okrem iného aj tieto slová: „Máme dnes pred očami obraz Európy zranenej mnohými skúškami minulosti, ako aj súčasnými krízami, Európu, ktorá, zdá sa, už viac nie je schopná čeliť im s vitalitou a energiou ako kedysi. Európu tak trochu unavenú a pesimistickú, ktorá sa cíti byť v obliehaní novosťami, ktoré pochádzajú z iných kontinentov. Môžeme sa Európy opýtať: Kde je tvoja životná sila? Kde je to prahnutie po ideáloch, ktoré oživovalo tvoje dejiny a urobilo ich veľkolepými? Kde je tvoj smäd po pravde, ktorý si doposiaľ s nadšením komunikovala svetu?“ (25.november 2014). Áno, ktosi to povedal nahlas: Európa je unavená, vyčerpaná. Zameraná na seba. Je to pravda. Ale zároveň to nie je problém len štátov a politikov, ale aj často aj lokálnych Cirkvi v Európe, ktoré zápasia s úbytkom veriacich a marginalizáciou v spoločnosti. Čo s tým? Máme nariekať a lamentovať, že všetko je nanič? Byť pesimisti? Zamerať sa len na obranu pred tými, čo nám chcú ublížiť? NIE. To by bola chyba. Naša sila je Evanjelium, ktorým je Kristus. Odpoveď dáva opäť Sv. Otec František vo svojej exhortácii Evangelii Gaudium: „Radosť evanjelia nám nikto a nič nebude môcť vziať (porov. Jn 16,22). Všetky zlá tohto sveta – aj tie, ktoré sa týkajú Cirkvi – nemôžu ospravedlniť zmenšenie nášho úsilia a nášho zápalu. Považujme ich za výzvy na rast. Naša viera má pred sebou výzvu vycítiť víno, na ktoré môže byť premenená voda, a objaviť zrno, ktoré rastie uprostred kúkoľa…Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Ako vyhlásil sv. Ján XXIII.: Musíme nesúhlasiť s týmito prorokmi nešťastia, ktorí ohlasujú stále len to najhoršie, akoby už hrozil koniec sveta. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal sv. Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti (2 Kor 12,9). Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času. (porov. EG 84,85).“ Toľko Sv. Otec.

Naša sila je v Kristovi a to je dôvod prežívanej kresťanskej nádeje, keď stojíme oproti zlu, ktoré nás oberá o silu. Nesmieme byť naivní, nevidieť zlo a prehliadať ho, ale naša sila je Kristus, dôvod našej radosti a Víťaz nad zlom v akejkoľvek podobe.

P. Róbert Režný CSsR

Znamenia Roku zasväteného života

Pred nejakým časom, tu na východnom Slovensku, kde teraz pôsobím, sa stalo, že istá žena nastúpila do autobusu a pýta si lístok. Nasleduje šoférova otázka: „Kde?“ Žena hovorí: „Na ruku“. Vodič autobusu pokračuje: „Ja sa pýtam: kde to bude?“. Dotyčná žena odpovedá: „Na svadbu“. Šofér už stráca trpezlivosť: „Ja sa Vás pýtam, kde bude tá svadba?!“ A žena dobromyseľne hovorí: „Keď bude pekne, tak vonku, keď bude pršať, tak dnu.“

Tento úsmevný príbeh nám hovorí aj o tom, ako si nevieme niekedy porozumieť. Hovoríme rovnakou rečou, žijeme v tom istom kraji a predsa… Ježiš Kristus žil medzi svojimi rodákmi, poznali ho a predsa… „Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4,22), hovoria Nazaretčania vo chvíli, keď k nim zavíta Ježiš. „Veď ho poznáme od detstva! Čo to znamená, kým sa robí?“

Prišiel medzi svojich a predsa ho nepoznali, hovorí evanjelista sv. Ján (porov. Jn 1, 11). Boží Syn sa stal človekom, prijal identitu Hebreja, hovoril tým istým jazykom ako tisíce iných ľudí a predsa… Ako môže byť naše srdce vzdialené od toho, čo nám Boh chce povedať! Vnímame znamenia čias? Znamenia, ktoré nám Boh posiela aj v Cirkvi?

Rok 2015, ako oznámil Svätý Otec František vlani 29. novembra na stretnutí s rehoľníkmi, bude Rokom zasväteného života. Jeho slávnostné otvorenie je plánované už na október 2014, v súvislosti s 50. výročím publikovania koncilového dekrétu Perfectae caritatis o obnove rehoľného života, a ukončený by mal byť 21. novembra 2015, vo Svetový deň „Pro orantibus“, venovaný klauzúrnym komunitám.

Čo nám to má povedať? Vnímajme, že sa to nedeje náhodou. Rehoľníci sú znameniami tej skutočnosti, ktorá nepominie, ba ktorá sa naplní na konci čias: Božej zvrchovanej moci. Svojimi sľubmi čistoty, chudoby a poslušnosti poukazujú na realitu, ktorá sa stane skutočnosťou: Božie kráľovstvo, ktoré je už teraz medzi nami, zvíťazí. Lebo Ježiš je Pán. Keď teda uvidíte kdesi na ulici alebo v kostoloch, nemocniciach, školách rehoľníkov a rehoľnice vnímajte, že Boh k vám hovorí o tom, že vo večnosti sa ľudia už nebudú vydávať ani ženiť, lebo ich jedinou dokonalou láskou bude Pán, že jediným bohatstvom pre človeka bude Pán a že vo večnosti sa bude plniť Božia vôľa celá.  Po ničom inom človek  nebude túžiť, len chváliť Pána. A práve to už môžeme zakusovať my všetci už teraz a tu – aj keď nedokonale, v únave, v bolestiach, krížoch, ale aj v radostiach, úspechoch a pokoji, ktorý prichádza od Pána. Božie kráľovstvo je už tu a teraz… Boh pre svoj ľud pripravil veľkolepú budúcnosť a nenecháva nás bez znamení o tejto skutočnosti. Aj o tom bude práve tento mimoriadny Rok.

P. Róbert Režný CSsR

Sv. Otec František a Rok Sedembolestnej Panny Márie

Na Slovensku prežívame Rok Sedembolestnej Panny Márie, našej patrónky. Zároveň celá Cirkev veľmi reflektuje pontifikát súčasného Sv. Otca Františka ako veľký dar od Boha pre ňu. Čo nám môžu tieto dva faktory povedať?  Konkrétnejšie: čo nám Budmeričanom chce Boh cez Rok Sedembolestnej a pontifikát pápeža Františka povedať?

Rímsky básnik Vergilius písal o „slzách v jadre vecí“. Samuel Johnson, anglický básnik, povedal, že „život má človek skôr pretrpieť, než sa z neho radovať“ – on sám zažil chorobu, depresie a duchovné utrpenie. Aj v mariánskej antifóne Zdravas, Kráľovná sa modlíme: „k tebe voláme…v tomto sĺz údolí“. Kto by teda mohol spochybňovať tento opis ľudského života? Napriek nášmu pokroku a múdrosti posledné storočia boli najnásilnejšie a najvražednejšie v dejinách ľudstva a spôsobili viac náreku a sĺz než čokoľvek iné predtým. Dokáže niekto, kto vidí takýto svet, hovoriť o radosti? Ako povedal básnik Thomas Eliot „ľudstvo nedokáže uniesť priveľa reality“. Znamená to teda, že musíme zatvoriť oči pred väčšinou reality, aby sme vôbec zakúsili pokoj a radosť? Inými slovami, byť ignorantmi?

Nie. Sám Ježiš chcel, tak ako zdôrazňuje aj Sv. Otec často vo svojich príhovoroch, aby sme nosili v sebe jeho radosť a aby naša radosť bola úplná. Aj vtedy, keď stojíme zoči-voči slzám utrpenia, tak ako Božia Matka.

Učenci hovoria o „katolíkoch aj-aj.“ Čo to znamená? Nech sa akokoľvek snažíme zjednodušiť život na „buď-alebo“, musíme sa naučiť žiť s jeho protikladmi. Sme oboje – telo aj duša, aj Ježiš bol oboje – Boh aj človek, Boh je aj nad nami, aj pri nás, život je aj smutný, aj radostný. Ba zároveň naša kresťanská intuícia nám hovorí, že Ježiš zakúsil hlbokú radosť, aj keď trpel na kríži. Nemôžeme ignorovať také zjavné protiklady: priveľa svätých potvrdzuje podobnú skúsenosť. Slzy ľútosti a slzy radosti majú často rovnaký pôvod. Zo skúsenosti vieme, že nie je dobré zotrvávať v beznádeji. Možno mnohí z nás sa pridŕžajú svojho smútku a bezútešnosti, či nachádzajú priam melancholické potešenie v apatickej skľúčenosti, a zabúdame dúfať v radosť, ktorú nám pripravil Boh.

„Proste a dostanete“, povedal Ježiš. A tak prosíme, aby svetlo a radosť naplnili našu dušu, aby pozdvihli naše srdce, aby dali ľahkosť nášmu kroku, pieseň nášmu srdcu, potešenie a pokoj nám i našim priateľom. S Božou pomocou je možné, aby nás ohromila radosť. A to môže byť posolstvom Roku Sedembolestnej Panny Márie a pontifikátom Sv. Otca Františka aj pre nás Budmeričanov: zo stretnutia s Kristom nech prežiari naše srdce radosť, ktorú nám ani utrpenie nemôže zobrať.

P. Róbert Režný CSsR