P. Róbert Režný CSsR

Znamenia Roku zasväteného života

Pred nejakým časom, tu na východnom Slovensku, kde teraz pôsobím, sa stalo, že istá žena nastúpila do autobusu a pýta si lístok. Nasleduje šoférova otázka: „Kde?“ Žena hovorí: „Na ruku“. Vodič autobusu pokračuje: „Ja sa pýtam: kde to bude?“. Dotyčná žena odpovedá: „Na svadbu“. Šofér už stráca trpezlivosť: „Ja sa Vás pýtam, kde bude tá svadba?!“ A žena dobromyseľne hovorí: „Keď bude pekne, tak vonku, keď bude pršať, tak dnu.“

Tento úsmevný príbeh nám hovorí aj o tom, ako si nevieme niekedy porozumieť. Hovoríme rovnakou rečou, žijeme v tom istom kraji a predsa… Ježiš Kristus žil medzi svojimi rodákmi, poznali ho a predsa… „Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4,22), hovoria Nazaretčania vo chvíli, keď k nim zavíta Ježiš. „Veď ho poznáme od detstva! Čo to znamená, kým sa robí?“

Prišiel medzi svojich a predsa ho nepoznali, hovorí evanjelista sv. Ján (porov. Jn 1, 11). Boží Syn sa stal človekom, prijal identitu Hebreja, hovoril tým istým jazykom ako tisíce iných ľudí a predsa… Ako môže byť naše srdce vzdialené od toho, čo nám Boh chce povedať! Vnímame znamenia čias? Znamenia, ktoré nám Boh posiela aj v Cirkvi?

Rok 2015, ako oznámil Svätý Otec František vlani 29. novembra na stretnutí s rehoľníkmi, bude Rokom zasväteného života. Jeho slávnostné otvorenie je plánované už na október 2014, v súvislosti s 50. výročím publikovania koncilového dekrétu Perfectae caritatis o obnove rehoľného života, a ukončený by mal byť 21. novembra 2015, vo Svetový deň „Pro orantibus“, venovaný klauzúrnym komunitám.

Čo nám to má povedať? Vnímajme, že sa to nedeje náhodou. Rehoľníci sú znameniami tej skutočnosti, ktorá nepominie, ba ktorá sa naplní na konci čias: Božej zvrchovanej moci. Svojimi sľubmi čistoty, chudoby a poslušnosti poukazujú na realitu, ktorá sa stane skutočnosťou: Božie kráľovstvo, ktoré je už teraz medzi nami, zvíťazí. Lebo Ježiš je Pán. Keď teda uvidíte kdesi na ulici alebo v kostoloch, nemocniciach, školách rehoľníkov a rehoľnice vnímajte, že Boh k vám hovorí o tom, že vo večnosti sa ľudia už nebudú vydávať ani ženiť, lebo ich jedinou dokonalou láskou bude Pán, že jediným bohatstvom pre človeka bude Pán a že vo večnosti sa bude plniť Božia vôľa celá.  Po ničom inom človek  nebude túžiť, len chváliť Pána. A práve to už môžeme zakusovať my všetci už teraz a tu – aj keď nedokonale, v únave, v bolestiach, krížoch, ale aj v radostiach, úspechoch a pokoji, ktorý prichádza od Pána. Božie kráľovstvo je už tu a teraz… Boh pre svoj ľud pripravil veľkolepú budúcnosť a nenecháva nás bez znamení o tejto skutočnosti. Aj o tom bude práve tento mimoriadny Rok.

P. Róbert Režný CSsR

Sv. Otec František a Rok Sedembolestnej Panny Márie

Na Slovensku prežívame Rok Sedembolestnej Panny Márie, našej patrónky. Zároveň celá Cirkev veľmi reflektuje pontifikát súčasného Sv. Otca Františka ako veľký dar od Boha pre ňu. Čo nám môžu tieto dva faktory povedať?  Konkrétnejšie: čo nám Budmeričanom chce Boh cez Rok Sedembolestnej a pontifikát pápeža Františka povedať?

Rímsky básnik Vergilius písal o „slzách v jadre vecí“. Samuel Johnson, anglický básnik, povedal, že „život má človek skôr pretrpieť, než sa z neho radovať“ – on sám zažil chorobu, depresie a duchovné utrpenie. Aj v mariánskej antifóne Zdravas, Kráľovná sa modlíme: „k tebe voláme…v tomto sĺz údolí“. Kto by teda mohol spochybňovať tento opis ľudského života? Napriek nášmu pokroku a múdrosti posledné storočia boli najnásilnejšie a najvražednejšie v dejinách ľudstva a spôsobili viac náreku a sĺz než čokoľvek iné predtým. Dokáže niekto, kto vidí takýto svet, hovoriť o radosti? Ako povedal básnik Thomas Eliot „ľudstvo nedokáže uniesť priveľa reality“. Znamená to teda, že musíme zatvoriť oči pred väčšinou reality, aby sme vôbec zakúsili pokoj a radosť? Inými slovami, byť ignorantmi?

Nie. Sám Ježiš chcel, tak ako zdôrazňuje aj Sv. Otec často vo svojich príhovoroch, aby sme nosili v sebe jeho radosť a aby naša radosť bola úplná. Aj vtedy, keď stojíme zoči-voči slzám utrpenia, tak ako Božia Matka.

Učenci hovoria o „katolíkoch aj-aj.“ Čo to znamená? Nech sa akokoľvek snažíme zjednodušiť život na „buď-alebo“, musíme sa naučiť žiť s jeho protikladmi. Sme oboje – telo aj duša, aj Ježiš bol oboje – Boh aj človek, Boh je aj nad nami, aj pri nás, život je aj smutný, aj radostný. Ba zároveň naša kresťanská intuícia nám hovorí, že Ježiš zakúsil hlbokú radosť, aj keď trpel na kríži. Nemôžeme ignorovať také zjavné protiklady: priveľa svätých potvrdzuje podobnú skúsenosť. Slzy ľútosti a slzy radosti majú často rovnaký pôvod. Zo skúsenosti vieme, že nie je dobré zotrvávať v beznádeji. Možno mnohí z nás sa pridŕžajú svojho smútku a bezútešnosti, či nachádzajú priam melancholické potešenie v apatickej skľúčenosti, a zabúdame dúfať v radosť, ktorú nám pripravil Boh.

„Proste a dostanete“, povedal Ježiš. A tak prosíme, aby svetlo a radosť naplnili našu dušu, aby pozdvihli naše srdce, aby dali ľahkosť nášmu kroku, pieseň nášmu srdcu, potešenie a pokoj nám i našim priateľom. S Božou pomocou je možné, aby nás ohromila radosť. A to môže byť posolstvom Roku Sedembolestnej Panny Márie a pontifikátom Sv. Otca Františka aj pre nás Budmeričanov: zo stretnutia s Kristom nech prežiari naše srdce radosť, ktorú nám ani utrpenie nemôže zobrať.

P. Róbert Režný CSsR

Odpustenie alebo pomsta?

V jednom vtipe príde zajac za hadom a hovorí mu: „Had, je mi ľúto, že som sa ti vysmieval z toho, že nemáš nohy. Môžeš mi odpustiť?“ Had mu nato vraví: „Odpúšťam ti.“ A zajac mu na to hovorí: „Tak fajn, ruku nato!“

Samozrejme, je to vtip, ale otázka odpustenia či prípadného neodpustenia je niečím s čím prichádzame často do styku. To, keď nás druhý človek zraní, je niečím veľmi bolestným. Vtedy máme dve možnosti: odpustiť alebo pomstiť sa. Je odpustenie prejavom slabosti? A pomsta zasa prejavom spravodlivosti? Čo nám radí Ježiš? Skôr, ako budete ďalej čítať túto úvahu, stojí zato prečítať Božie slovo, ktoré nám pomôže mnohé poodhaliť. Tým úryvkom je Mt 5, 38-42, kde Kristus vysvetľuje svojou božskou autoritou, ako to je s princípom oko za oko.

Túžba po pomste je mimoriadne silný inštinkt. Žiť podľa princípu oko za oko pokladáme za celkom prirodzené. Je vcelku prirodzené, že rozbité okno musí niekto zaskliť – t.z. za zločin musí nasledovať trest a náprava dôsledkov nejakého činu. To je spravodlivosť. Ale na druhej strane: Ježiš nás chce oslobodiť od nenávisti, ktorá nás zotročuje, lebo od hnevu k nenávisti je veľmi blízko a v tej chvíli sa človek stáva otrokom tejto nenávisti. Odpustenie nás preto robí slobodnými. Nie je to prejav slabosti, ale naopak víťazstva. To jasne naznačuje aj Kristus, ktorý hovorí, aby sme namiesto nevraživosti uplatňovali lásku k blížnemu – nie preto, že chce, aby sme boli slabí, ale preto, lebo vie, že aj ten najmenší skutok milosrdenstva môže mať nedozerné následky.
Ak je ráno muž nevrlý voči svojej žene, prenáša sa jej zlá nálada na kolegov v práci po celý deň, oni ju zas prenesú na svoju rodinu a tak ďalej. Prečo by teda to isté nemohlo platiť aj vtedy, keď sa k niekomu, kto sa nám správa neláskavo, zachováme vľúdne a láskavo? Ako studená voda uhasí zúriaci požiar, tak aj náš pokoj a trpezlivosť, s ktorým zareagujeme na niečí hnev, môže spôsobiť kaskádový efekt, keď sa ten človek začne správať ku všetkým ostatným láskavo. Nemáme, samozrejme, nijakú záruku, že budeme mať pozitívne výsledky. Ani to však neodradilo sv. Máriu Goretti od odpustenia svojmu vrahovi. Zomrela bez toho, aby videla, ako jej milosrdenstvo priviedlo toho muža k pokániu a obráteniu. Ten muž musel niesť trest väzenia za hrozný skutok vraždy – to je akt spravodlivosti – ale odpustenie Márie mu prinieslo neskôr nádej na zmenu v jeho živote. To chce ponúknuť aj Kristus: neotroč hnevu, súd patrí mne, ja som spravodlivý Sudca, ale ži život slobodného Božieho dieťaťa.

P. Róbert Režný CSsR

Sv. Otec a jeho meno

V posledný deň pred Štedrým dňom hovorí rozrušený otec svojmu synovi na ulici: „Ak ešte raz pomenuješ kapra menom, nabudúce si ho zabiješ sám“. Vtipný príbeh. Ale obsahuje v sebe jednu dôležitú pravdu. Čo znamená mať meno? V skutočnosti veľmi veľa. Spomeňte si na ľudí, ktorí si nevedia zapamätať vaše meno. Však ste to už zažili? No keď vás niekto zavolá po mene, pomôže vám to cítiť sa prijatým, hodnotným, niekým konkrétnym. Nie niekým anonymným.

Zachytil som v masmédiách v posledných dňoch v súvislosti s voľbou nového pápeža, po rezignácii Benedikta XVI. aj tú kuriozitu, že niektoré stávkové kancelárie prijímajú stávky aj na to, aké meno si zvolí novozvolený Sv. Otec. Samozrejme, je to v prvom rade komercia, priživiť sa aj na takýchto veciach, ale pre niekoho možno čosi okrajové, je pre niekoho ďalšieho veľmi dôležité. Prečo? Meno vyjadruje osobu, určuje v určitom zmysle program pre celý jeho život. Preto sa odporúča pri krste zvoliť meno po niekom zo svätých, lebo nielenže sa stáva krstencovi tento svätý jeho patrónom, ale nositeľ tohto mena má kráčať v stopách svojho svätého patróna k Bohu. Z tohto dôvodu bude zaujímavé si všímať aj meno, ktoré si podľa starobylej tradície zvolí nový pápež: bude odkazom na život niekoho zo svätých, bude určitým naznačením toho, akým spôsobom bude nový Sv. Otec viesť Kristovu Cirkev. Benedikt XVI. si zvolil meno po sv. Benediktovi, spolupatrónovi Európy, ktorý žil v neľahkých časoch, keď sa rúcali istoty vtedy známeho antického sveta pod nájazdmi barbarských národov. V dobe revolučných zmien sv. Benedikt symbolizoval istotu a pokoj, ktorý môže človek nájsť v Bohu. Kláštory, ktoré zakladal sv. Benedikt boli oázou pokoja a vzdelanosti, ale najmä Božej blízkosti v meniacom sa svete. V tomto kontexte aj Benedikt XVI. chápal svoje poslanie sprevádzať Cirkev v rýchlo meniacej sa dobe ako pastier a učiteľ. Povzbudzoval veriacich, aby nestrácali nádej, uprostred chaosu v našom rýchlo meniacom sa svete, lebo Cirkev nie je v prvom rade inštitúcia, ale živé mystické telo Krista. Boh je s nami. Takto Benedikt XVI. naplnil zmysel mena, ktoré si zvolil po svojom zvolení. Meno je teda, ako som to vyššie spomenul, naznačením smerovania Cirkvi pod vedení Sv. Otca.

Nech Pán vedie kardinálov zhromaždených v konkláve, aby vedení Duchom Svätým rozpoznali vôľu nebeského Otca pri voľbe pápeža a nech novozvolený Sv. Otec vedie Cirkev po cestách k nebeským pasienkom, kde na nás čaká Boh, ktorý je láska.

P. Róbert Režný CSsR