Veľmi ma oslovilo zamyslenie pátra Raniera Cantalamessu, pápežského kazateľa, keď sa zamýšľal nad tým, čo znamená pomenovanie Chlieb života, ktoré Ježiš vztiahol na seba pri slávnej reči v synagóge v Kafarnaume (porov. Jn 6, 22-65). Dovolím si zacitovať slová pátra Cantalamessu:
„Cirkevní otcovia na vysvetlenie tohto tajomstva používali príklad telesného nasýtenia. Silnejšia forma života vstrebáva slabšiu, a nie naopak. Rastliny vstrebávajú minerály a zvieratá požierajú rastliny. A duchovné pohlcuje materiálne. Tým, ktorí ho prijímajú, Ježiš hovorí: Nie mňa meníte v seba, ale seba meníte vo mňa.
Pokrm nie je živá vec, a preto nám nemôže darovať život. Je zdrojom života, ale iba v tom zmysle, že ho posilňuje v nás fyzicky. Chlieb života je živý chlieb a tí, ktorí ho prijímajú, žijú z neho. Zatiaľ čo telesný pokrm telo a krv vstrebáva, s chlebom života sa deje pravý opak. Tento chlieb dáva život tým, ktorí ho prijímajú, pretože Ježiš ich „asimiluje“ a mení v seba samého…“
Povedať, že Ježiš je Chlieb života znamená pochopiť, že Ježiš nás asimiluje, pripodobňuje sebe samému vo chvíli sv. prijímania. To nie Boh sa stráca v nás, ale my sa „strácame“ v Bohu. A čo znamená pripodobňovať sebe samému? To, že sa naše názory, postoje, túžby a spôsoby zmýšľania menia na zmýšľanie, aké vidíme u Ježiša. Na toto všetko si spomeňme pri sv. prijímaní. Dovoľme mu, aby nás asimiloval a premenil v seba samého. Nebojme sa, nestratíme svoju slobodu ani intimitu. Naopak, ak sa necháme premeniť Chlebom života a „stratíme“ sa v ňom, získame oveľa vznešenejšiu slobodu a dôstojnosť.
P. Róbert Režný CSsR
