Na Slovensku prežívame Rok Sedembolestnej Panny Márie, našej patrónky. Zároveň celá Cirkev veľmi reflektuje pontifikát súčasného Sv. Otca Františka ako veľký dar od Boha pre ňu. Čo nám môžu tieto dva faktory povedať? Konkrétnejšie: čo nám Budmeričanom chce Boh cez Rok Sedembolestnej a pontifikát pápeža Františka povedať?
Rímsky básnik Vergilius písal o „slzách v jadre vecí“. Samuel Johnson, anglický básnik, povedal, že „život má človek skôr pretrpieť, než sa z neho radovať“ – on sám zažil chorobu, depresie a duchovné utrpenie. Aj v mariánskej antifóne Zdravas, Kráľovná sa modlíme: „k tebe voláme…v tomto sĺz údolí“. Kto by teda mohol spochybňovať tento opis ľudského života? Napriek nášmu pokroku a múdrosti posledné storočia boli najnásilnejšie a najvražednejšie v dejinách ľudstva a spôsobili viac náreku a sĺz než čokoľvek iné predtým. Dokáže niekto, kto vidí takýto svet, hovoriť o radosti? Ako povedal básnik Thomas Eliot „ľudstvo nedokáže uniesť priveľa reality“. Znamená to teda, že musíme zatvoriť oči pred väčšinou reality, aby sme vôbec zakúsili pokoj a radosť? Inými slovami, byť ignorantmi?
Nie. Sám Ježiš chcel, tak ako zdôrazňuje aj Sv. Otec často vo svojich príhovoroch, aby sme nosili v sebe jeho radosť a aby naša radosť bola úplná. Aj vtedy, keď stojíme zoči-voči slzám utrpenia, tak ako Božia Matka.
Učenci hovoria o „katolíkoch aj-aj.“ Čo to znamená? Nech sa akokoľvek snažíme zjednodušiť život na „buď-alebo“, musíme sa naučiť žiť s jeho protikladmi. Sme oboje – telo aj duša, aj Ježiš bol oboje – Boh aj človek, Boh je aj nad nami, aj pri nás, život je aj smutný, aj radostný. Ba zároveň naša kresťanská intuícia nám hovorí, že Ježiš zakúsil hlbokú radosť, aj keď trpel na kríži. Nemôžeme ignorovať také zjavné protiklady: priveľa svätých potvrdzuje podobnú skúsenosť. Slzy ľútosti a slzy radosti majú často rovnaký pôvod. Zo skúsenosti vieme, že nie je dobré zotrvávať v beznádeji. Možno mnohí z nás sa pridŕžajú svojho smútku a bezútešnosti, či nachádzajú priam melancholické potešenie v apatickej skľúčenosti, a zabúdame dúfať v radosť, ktorú nám pripravil Boh.
„Proste a dostanete“, povedal Ježiš. A tak prosíme, aby svetlo a radosť naplnili našu dušu, aby pozdvihli naše srdce, aby dali ľahkosť nášmu kroku, pieseň nášmu srdcu, potešenie a pokoj nám i našim priateľom. S Božou pomocou je možné, aby nás ohromila radosť. A to môže byť posolstvom Roku Sedembolestnej Panny Márie a pontifikátom Sv. Otca Františka aj pre nás Budmeričanov: zo stretnutia s Kristom nech prežiari naše srdce radosť, ktorú nám ani utrpenie nemôže zobrať.
P. Róbert Režný CSsR