V Cirkvi sme začali 1. adventnou nedeľou prežívať Rok zasväteného života, ktorý vyhlásil Sv. Otec František. V kontexte tohto Roka, chcel by som sa teda s vami podeliť o moje svedectvo – čo to znamená byť rehoľník, o ceste k povolaniu a o prežívaní zasvätenia v reholi redemptoristov, ktorej som členom.
Predpokladám, že ma poznáte aspoň z videnia – niekedy mám sv. omše v našom budmerickom chráme či spovedám a to vtedy, keď sa mi podarí prísť domov na dovolenku alebo pri iných príležitostiach. Možno ste si niekedy aj položili otázku: ako sa stal rehoľníkom – redemptoristom a čo tomu predchádzalo?
Moje rehoľné a samozrejme aj kňazské povolanie začalo volaním – tak ako je to napokon v koreni slova po-volanie – a to nie hocičím, ale niekým. Našim Pánom. Pán má od večnosti svoj plán s každým z nás, tak ako to v liste Efezanom hovorí aj sv. Pavol. Niekoho volá do manželstva, niekoho do slobodného stavu, niekoho k zasvätenému životu alebo kňazstvu. Je to tajomstvo. Ale toto tajomstvo odkrývame celý život, presne tak, ako to odkryla aj Panna Mária, čo vlastne znamená byť matkou Mesiáša, ktorý zachráni celý svet. Volanie patriť mu, nielen krstným zasvätením, ktoré nás neodlučiteľne spája s Bohom, prehlbujeme, ako som to vyššie napísal, svojím životným povolaním.
A tak toto po-volanie som vnímal, hoci detským rozumom, už ako dieťa. Cítil som, že pri oltári, kde som miništroval, sa deje čosi tajomné a krásne. Boh sa nám dáva v Eucharistii, lebo nás miluje. A tak som už vtedy cítil, že by som raz chcel byť kňazom, ktorý bude iným prinášať radosť z prijatia Krista. Samozrejme, postupne tak ako som dospieval sa táto túžba prekrývala s inými túžbami, ktoré sú vlastné dospievajúcim – byť úspešný, mať rodinu, byť s priateľmi…Teda niečo, kde je ľahké zabudnúť na to, čo som predtým vnímal. Keby mi vtedy niekto povedal, že bude rehoľníkom a kňazom, asi mu neuverím, hoci viem, že napr. moja babka sa za mňa modlia, aby som bol kňazom (čo dokáže modlitba!). Ale viem, že kdesi tam v hĺbke srdca, som vnímal, že Boh je pri mne, aj keď ja zrovna naňho nemyslím. Prelom v mojom živote nastal na strednej škole. Už počas základnej školy sme chodili často na Staré Hory, známe mariánske pútnické miesto pri B.Bystrici, s ktorým ma spája aj to, že sme tam prechodne rok bývali. Tam som mal aj prvé sv. prijímanie a po dlhých rokoch aj kňazskú vysviacku. (Náhoda? Myslím, že nie.) Na Starých Horách som sa prvýkrát stretol s redemptoristami, ktorí spravovali túto farnosť. Potom som sa dostal ku životopisu sv. Gerarda, redemptoristu, ktorá ma veľmi oslovila. Vnímam, že to boli prvé náznaky toho, že čosi sa bude diať. Po smrti mojej babky (ďalšia „náhoda“) na konci tretieho ročníka na strednej som pocítil, že ktosi sa prihovára veľmi jasne môjmu srdcu. Neviem to popísať, musí to človek prežiť, ako vôbec celý príbeh povolania. To prihováranie bolo volanie Boha, aby som nasmeroval svoj zrak k Nemu. Bol to chaos, ktorý vtedy vládol v mojom srdci, aj som chcel ísť za Kristom, aj nie. Pomohol mi, dnes už jezuitský páter Ján Benkovský, ktorému som sa zveril, čo prežívam. A on ma nasmeroval k jezuitom do Trnavy, kde som chodil na duchovné vedenie k P. Šuppovi, magistrovi novicov a stretával som sa s jezuitskými novicmi, ktorých on viedol. Tak som rozpoznával, že viac ako k dieceznému kňazstvu ma to ťahá k rehoľnému životu – žiť spoločenstvo. Ďalším krokom k rehoľnému povolaniu bolo to, že vtedajší p. farár Gáborík má skontaktoval a zoznámil s p. Alojzom Zamkovským, ktorý býval v Budmericiach. P. farárovi som sa totiž taktiež zdôveril s tým, čo je a začal som vnímať, tak ako on, že najviac sa k môjmu rozpoznávania povolania hodia redemptoristi. Pán Zamkovský, ktorý bol známym niekoľkým pátrom z tejto rehole ma nakontaktoval na P. Janoka, predstaveného v Bratislave u redemptoristov, za ktorým som chodil dosť často počas posledného roka na strednej škole, pretože som študoval v Bratislave, tak to nebolo od ruky. Tam som sa viac a viac vhĺbil do charizmy rehole, ktorou je hlásať evanjelium chudobným, najmä cez konanie ľudových misií vo farnostiach, podľa vzoru sv. Alfonza, zakladateľa redemptoristov. Spoznal som komunitu bohoslovcov, ktorá ma rada prijala medzi seba a našiel som si tam hneď aj priateľov. A začal som vnímať, že sa tam cítim medzi nimi dobre a že aj ja by som chcel patriť medzi nich.
Veľmi mi pomohlo pri stále pretrvávajúcej neistote, či skutočne je tam moje miesto, slovo vtedajšieho viceproviniciála P. Bezáka, ktorý mi pri rozhovore povedal toto: „100% istotu nebudeš nikdy mať, ale stačí, že bude 1% presahovať nad 50% a ostatné už doplní Boh.“ Táto veta bola pre mňa rozhodujúcim svetlom pri mojom rozhodovaní. A dnes po vyše 15 rokoch v reholi viem, že som sa rozhodol správne. Zasvätiť sa Bohu sľubmi čistoty, poslušnosti a chudoby v charizme redemptoristov bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré som mohol vtedy v tom čase urobiť. Samozrejme, nežijem bezproblémovo- nemôžeme byť naivní – aj ja mám svoje chyby, aj spolubratia majú svoje chyby, ale sme na ceste do neba a práve to, že žijem v rehoľnom spoločenstve ma ťahá práve tým smerom. Pretože má to učí odpúšťať, odoprieť si niečo, alebo naopak sa veľmi tešiť a radovať so spolubratmi – aj to škola Ježiša Krista. A to čo robíme, nielen cez misie, aj cez inú pastoráciu (spravovanie farnosti, obnovy, duchovné cvičenia…), má robí šťastným.
O svojom povolaní by som mohol písať ešte dlho, bolo tam ešte niekoľko zaujímavých momentov, ako som rozpoznával moje povolanie, ale to už by bolo dlho aj pre ctihodného čitateľa, takže zakončím vetou, ktorú povedal Ježiš Kristus: „Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu, alebo bratov, alebo rodičov, alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život“ (Lk 18,29-30). Nech sa tak stane.
P. Róbert Režný CSsR
