Pápeži všetkých čias sú viditeľnou hlavou Cirkvi a preto, bez ohľadu na ich ľudské kvality teda hriešnosť či cnosti, sú prorokmi každej doby. Skrze nich nás Boh napomína, povzbudzuje, utišuje, zobúdza z letargie či ľahostajnosti. A je to tak práve preto, lebo Boh prisľúbil, že neopustí svoju Cirkev až do konca čias a že skrze Petrov primát, bude sám viesť svoju Cirkev v akejkoľvek dobe či situácii ako dobrý Pastier svoje ovečky. Preto vás pozývam, aby sme vnímali práve tento kontext a mali srdce otvorené na prorocký hlas, ktorý k nám dolieha aj v našich časoch. Zároveň vás pozývam aj k modlitbe za Svätého Otca, lebo aj on nás za to sám často prosí. Ako sa hovorí: čím väčšia moc, tým väčšia zodpovednosť a pápež František to vníma veľmi citlivo pri jeho službe. Ani netušíme, čím všetkým prechádza. Podporme ho preto aj my svojimi modlitbami.
Toto zamyslenie by som začal nahliadnutím do aktuálneho posolstva Svätého Otca Františka na toto pôstne obdobie roku 2021. Ozaj: čítame jeho posolstvá, ktoré sa pravidelne zverejňujú pri významných dňoch, sviatkoch či príležitostiach, ako je napríklad Svetový deň pokoja či chorých? Sú to krátke listy pápeža, ktoré sú jednoducho napísané a predsa veľmi hlboké. Aj to je prorocký hlas pre našu dobu. Bojím sa však, že ich veľmi nečítame a nemeditujeme. Často ich prehliadame a dávame prednosť všelijakému braku, ktorý čítame a prijímame ho do srdca a to nás mení, žiaľ však nie k tomu, o čo nás prosí a po čom túži, aby sme takí boli, náš Pán.
Avšak poďme naspäť k spomínanému pôstnemu spoločenstvu na tento rok. Má jednoduchý názov: Pôstne obdobie: čas na obnovu viery, nádeje a lásky s citátom z evanjelia sv. Matúša: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema“ (Mt, 20,18). Prečo práve takýto názov? Pápež František hovorí, že sme na ceste cez obdobie pôstu, ktorá nás vedie k veľkonočnému sláveniu tajomstva našej spásy. Avšak nielen to. Už samotná cesta pôstnym obdobím sa deje vo svetle zmŕtvychvstania. Čo to znamená?
Keď ste boli v Svätej zemi, viete si predstaviť, ako vyzerá cesta z Jericha do Jeruzalema. Je to len zopár kilometrov (cca 27 km), pričom ale cestujúci musí prekonať prevýšenie 1000 metrov. Cesta vedie cez strmé skaly, skalné zrázy, riečne údolie a púšť. My, ktorí v súčasnej dobe používame výdobytky modernej techniky to už veľmi nevnímame, ale cestujúci napríklad v Ježišovej dobe mal čo robiť, kým sa dostal z Jericha do Jeruzalema. Púšť, chlad alebo horúčosť a veľký výškový rozdiel a plus možné nebezpečenstvá zo strany zbojníkov, tak ako o tom hovorí aj Ježiš v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Do Jeruzalema sa putovalo hlavne kvôli chrámu, v ktorom prebýval všemohúci Boh Izraela. A už tá cesta, ktorá pútnika stála také nepohodlie, ho menila. Prečo? Lebo ho hnala túžba po chráme, tak ako o tom hovorí 84 žalm: Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov, túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových a žalmista potom ešte hovorí: stúpajú a síl im stále pribúda až na Sione uvidia Boha najvyššieho. A táto túžba po Jeruzaleme dávala silu pútnikom na ceste tak náročnej. A preto v tom istom žalme sú aj slová: až pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň. To znamená, že samotná cesta vo svetle konečného cieľa, mení putovanie. Už to nie je útrapa, ale radosť. Radosť, že za chvíľu uvidím milovaného. A o to ide aj v pôste. Svetlo zmŕtvychvstalého Ježiša, ktoré prijímame na Veľkú noc, už tu a teraz nám dáva silu. Už tu a teraz zažívame jeho milosť, ktorá pramení z veľkonočného tajomstva. Sme ako mesiac, ktorý odráža svetlo slnka a to mení naše životy.
Svätý Otec pripomína vo svojom posolstve aj to, že pôst, modlitba a almužna nám umožňujú konkrétne uskutočňovať úprimnú vieru, živú nádej a činorodú lásku. Ako? Pôst je cesta chudoby a zriekania, kedy po zrieknutí to menej potrebného, prijímame Boha medzi seba, ktorý sa pre nás stal chudobným, aby sme sa my stali v ňom bohatými. Otvorme mu svoje srdcia. Nebuďme ako Adam a Eva, ktorí uverili diablovi, že Boh sa s nami nechce podeliť o dobro. To je aspekt viery. Almužna je zasa láskyplná starostlivosť a záujem o zraneného človeka, keď vychádzame zo seba a druhý človek sa stáva členom mojej rodiny. Starať sa o tých, čo trpia, sú opustení alebo ustráchaní. To je aspekt lásky. Modlitba je synovský dialóg s Otcom, keď nádej, že Ježiš nám ponúka živú vodu (Jn 4,10) , teda Ducha Svätého, mení náš život. Je to aj vtedy, keď prijímame jeho odpustenie vo sviatosti zmierenia, ktoré nám umožňuje toto odpustenie dávať ďalej. Preto je pôstne obdobie práve obdobím nádeje.
Nech tieto slová Svätého Otca nám pomáhajú, aby sme pôstne obdobie do ktorého sme vkročili, vnímali ako príležitosť, ako šancu, sa nechať premeniť láskou nášho Pána. Nech nám v tomto putovaní k veľkonočnému tajomstvu pomáha, ako na záver svojho posolstva hovorí Svätý Otec, Panna Mária, Matka Spasiteľa, ktorá bola verná pod krížom i v srdci Cirkvi.
