P. Róbert Režný CSsR

Pôstné zamyslenie

Raz som čítal toto: „Mladý muž píše ľúbostný list svojej milovanej: Mám ťa tááák rád. Šiel by som za Teba do ohňa, vystúpil by som pre Teba na najvyšší vrch, preplával by som najsilnejšiu rieku. Teda, zajtra večer prídem, ak nebude pršať.“ Aké úsmevné! Naša láska, to mi dá azda každý za pravdu, nemá pozostávať iba z veľkých slov, ale aj zo skutkov.

Prečo to píšem? Sv. Otec Benedikt XVI. vo svojom posolstve na pôstné obdobie zvýrazňuje citát z listu Hebrejom: „Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom“ (Hebr 10, 24).  Ďalej píše toto: Pôstne obdobie nám opäť poskytuje možnosť zamyslieť sa nad srdcom kresťanského života, ktorým je láska k blížnemu. Je to skutočne vhodný čas na to, aby sme si s pomocou Božieho slova a sviatostí obnovili tak osobnú, ako aj spoločnú cestu viery. Ide o cestu, ktorá je v očakávaní veľkonočnej radosti poznačená modlitbou a solidaritou s blížnymi, tichom a pôstom.

Takto nás všetkých Sv. Otec vyzýva, aby sme pamätali jeden na druhého, pretože máme byť „strážscami“ svojich bratov a sestier a to tak, že sa budeme vyhýbať ľahostajnosti a egoizmu ohľadom našich bratov a sestier. Nie sme uzavreté svety, ale každý z nás je zodpovedný za druhého človeka, ktorému ak môžem pomôcť nesmiem sa skrývať za falošné rešpektovanie „súkromnej sféry“ do ktorej ma nič nie je. Viera a láska sa teda dokazuje nielen slovami, ale aj skutkami.

Začítajme sa do ďalších slov Sv.Otca: „V podobenstve o dobrom Samaritánovi, kňaz a levita ľahostajne „obchádzajú“ človeka, ktorého okradli a zbili zbojníci (porov. Lk 10, 30 – 32), a v podobenstve o boháčovi si zasa človek presýtený dobrotami nevšíma situáciu chudobného Lazára, ktorý umiera hladom pred jeho dverami (porov. Lk 16, 19).  V oboch prípadoch ide o presný opak toho, čo znamená „všímať si jeden druhého“, hľadieť na neho s láskou a súcitom. Čo však bráni takémuto ľudskému a láskyplnému pohľadu na brata? Často je to materiálne bohatstvo a presýtenosť, ale aj uprednostňovanie vlastných záujmov a starostí pred všetkým ostatným. Nikdy nesmieme byť neschopní „pociťovať súcit“ s tými, ktorí trpia; naše srdce nikdy nesmie byť tak úplne pohltené našimi záležitosťami a problémami, že ostane hluché k volaniu chudobného. Práve naopak, pokora srdca a osobná skúsenosť utrpenia môžu byť vnútornými zdrojmi vzbudzovania súcitu a empatie: „Spravodlivý sa zaujíma o právo bedárov, bezbožník nemá (pre to) porozumenia“ (Prís 29, 7). Takto sa chápe i blahoslavenstvo „plačúcich“ (Mt 5, 4), teda tých, ktorí sú schopní vyjsť zo seba samých a nechať sa pohnúť bolesťou druhých. Stretnutie s druhým a otvorenie sa voči jeho potrebám je príležitosťou na spásu a blahoslavenstvo.“

Nech je toto pôstné obdobie pre nás všetkých príležitosťou prinášať lásku svetu, ktorý je tak chudobný na lásku aj tým, že budeme márnotratný rozdávať lásku svojim blížnym nielen slovami, ale aj činmi.


P. Róbert Režný CSsR

Chlieb života

Veľmi ma oslovilo zamyslenie pátra Raniera Cantalamessu, pápežského kazateľa, keď sa zamýšľal nad tým, čo znamená pomenovanie Chlieb života, ktoré Ježiš vztiahol na seba pri slávnej reči v synagóge v Kafarnaume (porov. Jn 6, 22-65). Dovolím si zacitovať slová pátra Cantalamessu:
„Cirkevní otcovia na vysvetlenie tohto tajomstva používali príklad telesného nasýtenia. Silnejšia forma života vstrebáva slabšiu, a nie naopak. Rastliny vstrebávajú minerály a zvieratá požierajú rastliny. A duchovné pohlcuje materiálne. Tým, ktorí ho prijímajú, Ježiš hovorí: Nie mňa meníte v seba, ale seba meníte vo mňa.
Pokrm nie je živá vec, a preto nám nemôže darovať život. Je zdrojom života, ale iba v tom zmysle, že ho posilňuje v nás fyzicky. Chlieb života je živý chlieb a tí, ktorí ho prijímajú, žijú z neho. Zatiaľ čo telesný pokrm telo a krv vstrebáva, s chlebom života sa deje pravý opak. Tento chlieb dáva život tým, ktorí ho prijímajú, pretože Ježiš ich „asimiluje“ a mení v seba samého…“
Povedať, že Ježiš je Chlieb života znamená pochopiť, že Ježiš nás asimiluje, pripodobňuje sebe samému vo chvíli sv. prijímania. To nie Boh sa stráca v nás, ale my sa „strácame“ v Bohu. A čo znamená pripodobňovať sebe samému? To, že sa naše názory, postoje, túžby a spôsoby zmýšľania menia na zmýšľanie, aké vidíme u Ježiša. Na toto všetko si spomeňme pri sv. prijímaní. Dovoľme mu, aby nás asimiloval a premenil v seba samého. Nebojme sa, nestratíme svoju slobodu ani intimitu. Naopak, ak sa necháme premeniť Chlebom života a „stratíme“ sa v ňom, získame oveľa vznešenejšiu slobodu a dôstojnosť.

P. Róbert Režný CSsR